Ako vyzerá trinásť rokov pod jednou strechou so svojským živlom?
Trochu ošarpaná budova ubytovne s rómskym osadenstvom na Zelenečskej ceste pri sídlisku Linčianska nemá v Trnave najlepšiu povesť. Jej priestory však táto komunita zdieľa s bielymi rodinami, robotníkmi a študentmi. Ako to vyzerá vo vnútri a aké je žiť pod jednou strechou s takým živlom, ako sú Rómovia, nám porozprávala správkyňa Mária Janečková.
Navzájom sa nevšímajú
Už z diaľky vidíme pred vchodom niekoľko žigulíkov a starých škodoviek. Nasvedčujú tomu, čo sa o Zelenečskej hovorí. Rómska štvrť, ako ju zvyknú domáci nazývať, je pokojná, pohybuje sa tu len málo obyvateľov tejto menšiny. Čím sa viac blížime po chodníku k ubytovni, ich počet sa zvyšuje.
Okolo nás sa naháňajú kričiace čiernovlasé deti, neďaleko hlučne diskutujú ich rodičia s cigaretami v ústach. Zo „zašpakovaného“ schodišťa, na ktorom je podľa vyveseného oznamu zákaz zdržiavať sa, vchádzame do vestibulu, kde kľačia muži v montérkach a s pivovými fľaškami v rukách. „To platí pre nich,“ ukáže jedna z vrátničiek hlavou smerom na rómskych spoluobčanov pri zmienke na zákaz na dverách. „Bývajú tu študenti, rodiny a nevyzerá to pekne, keď tu postávajú. Pôsobia odstrašujúco.“ Mlčky s ňou súhlasíme. „Zanechávajú po sebe nečistotu, špaky. Keby si ich aspoň po sebe odpratali, ale robiť to musíme my,“ rozhorčuje sa a preberá kľúče od študentov, ktorí odchádzajú z budovy. Započujú, o čom hovoríme a poznamenajú na ich obranu: „Ale našťastie nie sú nebezpeční. Nevšímajú si nás a my zase ich.“
Po novom roku zostane na ulici desať rodín
Prišli sme, videli sme, počuli sme a sme tak trošku prekvapení. Poriadok, pokoj. Čakal by to vôbec niekto od tohto miesta? No v akom postavení môže byť správkyňa Domova, ktorá v ňom býva dlhé roky drží s manželom ruku aj nad rómskymi spoluobčanmi? Ako ich vníma? Ako to funguje? Dá sa to vôbec? To sú otázky, ktoré nám čoraz viac tlačia na jazyk, keď kráčame k jej súkromnému bytu na konci tmavej chodby v pavilóne A.
„Kedysi som medzi našimi ubytovanými rozdiely nerobila. Čierni ľudia boli pre mňa rovnakí ako bieli. Hovorila som, že všetkým ľuďom treba dať rovnakú šancu. Dnes som už o niečo múdrejšia,“ víta nás správkyňa Mária Janečková, ktorej manžel v ubytovni pracoval už od roku 1988. Vtedy boli dvojbunkové a jednoizbové byty dočasným riešením pre tých, ktorí čakali na pridelenie bytov.
Ubytovňu v roku 1992 firma TAZ pridelila na prenájom manželom Janečkovcom s malou zmenou. Byty mohol obsadiť ktokoľvek. A tak sa na Zelenečskej rozmnožili bývalí neplatiči, tí, čo predali svoje byty, robotníci, študenti, rómske rodiny.
Práve pri nich dochádzalo k najväčším problémom. Pri otázke, o aké problémy išlo, M. Janečková iba mávne rukou. Vzápätí si však vydýchne: „Ale už to nie je také hrozné. Pred rokom - dvomi ich tu bolo oveľa viac. Pomaly sa to tu čistí. Neplatia. Viem, čo sa o mne hovorí, ohovárajú ma, že pripravujem ľudí o strechu nad hlavou. Ale čo mám robiť, keď niet čím zaplatiť elektrinu a vodu? Riešim to súdnou cestou. Aj teraz budem rozposielať súdne rozhodnutia,“ ukáže na kôpku v skrinke a papier, na ktorom je zoznam ubytovaných.
Týždeň po uplynutí lehoty splatnosti nájomného, v ktorom je zahrnutá aj cena za energie, si svoje povinnosti z približne 60 rodín splnilo iba desať. Niektorí tak nerobia aj štyri mesiace po sebe. M. Janečková už teraz vie, že po 31. decembri ubytovňu opustí asi desať rodín.
Za vyhadzov im rozbili okná
Pod jednou strechou nažíva 150 študentov a spolu dvesto robotníkov, bielych i rómskych rodín. Študenti s pár robotníkmi a rodinami v pavilóne A, väčšina rodín na „Béčku“. Dá sa to označiť prívlastkom „nevídané“, lebo sa zdá, že žijú svorne.
„Neviem, nesledujem ich vzťahy, ale zatiaľ som o ničom nepočula. Čo sa týka Rómov, na svojom území konflikty nevyvolávajú,“ upresní správkyňa, ktorá sama zažila nepríjemnosti iba s pár indivíduami. „So študentmi som problémy nemala. Ak si robia niekedy tie svoje chodbovice, krúžkovice bez toho, aby prekročili istú hranicu, nič nenamietam. Veď sú mladí a nikomu tým hrubo neubližujú. Zadobre som aj s robotníkmi. Platia načas, roztržky nevyvolávajú, a to je to hlavné. Korektné vzťahy mám aj s bielymi rodinami. S rómskymi to je už trošku horšie. Ale to sa týka iba dvoch – troch rodín. O ostatných by ste ani nepovedali, že sú Rómami. Sú naozaj slušní. Slušných Rómov nepovažujem za Rómov,“ rozvádza nám svoje vzťahy s ubytovanými.
„Ako dieťa som s nimi vyrastala. No bola to slušná rodina, možno aj preto som naivne verila, že v nich mám hľadať to dobré. Zo začiatku som im preto dôverovala. Čo robili v súkromí a akí boli, som sa nezaujímala. Časom som si ich začala trošku všímať, preverovať a ostala som nepríjemne prekvapená. Sú to ľudia, ktorí využívajú situáciu, systém a všetko, čo sa využiť dá. Nie sú čestní a klamú, ako môžu. Keď mi prisahajú, že mi o mesiac určite nájomné zaplatia, viem, že už vtedy sami vedia, že tak neurobia.“
Neplatenie je takmer jediným jablkom sváru. M. Janečková priznáva, že keď neprídu s peniazmi na čas sami a musí ona za nimi, bojí sa. Nekončieva to najslávnejšie. „Nedá sa ani spočítať, koľkokrát ma už kvôli tomu fyzicky napadli. A to nehovorím o tom, čo dokážu urobiť vtedy, ak ich z Domova vylúčim. Už nám raz na byte vytĺkli všetky okná...“
To však bolo kedysi. Momentálne žije v Domove drvivá väčšina bielych. Čím sa znižuje počet Rómov, úmerne sa znižuje aj počet problémov. No za trinásť rokov si tu správkyňa odžila naozaj svoje.
Britva pod krkom
„Nedávno sme našli v študentskej časti rozbitú fľašku s toluénom. Večer predtým niečo vybuchlo, zrejme to bolo toto. Zisťujeme, či to majú na svedomí študenti alebo niekto iný,“ povie bez emócií. Po prežitých rokoch v Domove ju už zrejme nič nerozhádže. Veď tu predsa zažila drogových dílerov, samovraha, ktorý si preťal žily...
Emócie zamreli po skúsenostiach. Ochromili ich strach o život, napätie, očakávanie ďalších ťažkostí. A hoci M. Janečkovú naučili uplynulé roky Rómom nedôverovať, priznáva, že aj po rokoch ju dokážu kadečím prekvapiť. „Riešila som raz jeden problém, o existencii ktorého som nechcela úplne veriť. Zabúchal mi na dvere starší pán, ktorý býval v byte presne pod rómskou rodinou. Sťažoval sa, že mu nadávajú, po desiatej hodine bývajú hluční, búchajú z hora do okna zmetákom a hádžu mu odtiaľ do izby neporiadok.
Samozrejme, vypočula som druhú stranu, ktorá sa zaprisahala, že to pravda nie je a ich sused si to vymýšľa. Komu veriť? Sadla som si teda k tomuto pánovi do bytu na gauč a žasla som, keď mu zhora otvorili okno a šupli mu do izby neporiadok za hlasného nadávania. Čo mám v takých situáciách robiť? Vyhodiť ich bez príčiny nemôžem a ani som to ešte neurobila. Už teraz sa chodia sťažovať na mestský úrad...“
Preto im musí trpieť aj taký incident, aký sa odohral v lete, keď im oznámila, aby nesedávali pred vchodom a nefajčili tam. „Nič im nezakážete. Ak to chcú robiť, tak to robiť budú.“ Bojovať proti filozofii Rómov je nebezpečné. Za zásah do nej sa jej ušlo od jednej dámy z tejto komunity aj francúzskou barlou, o ktorú sa sama opierala. Privolaná polícia prišla o dve a pol hodiny, no tento čin nepojala za dostatočný na to, aby situáciu vyriešila.
Janečkovci majú na chlapov v uniformách ťažké srdce. „Nepomáhajú nám. Pred pár rokmi odvliekli Róma, ktorý tu vyvádzal, a o dvadsať minút bol späť. Čo si mám o tom myslieť?“ rozhorčuje sa. Nepríjemné situácie musí riešiť po svojom: krikom a výberom ďalších nájomníkov. „Slušných Rómov tu nechám a aj prijímať tu budem iba takých. Alebo radšej žiadnych,“ zaprisaháva sa.
Dá sa však dopredu spoznať, kto je slušný a kto nie? Nie. Aj pred Janečkovcami sa neraz objaví nečakané prekvapenie odeté v nepríjemnostiach. Bývali už predsa pod jednou strechou s dvomi vrahmi, Nerómami, ktorí sa vrátili z väzenia. Kým sa z jedného z nich stal slušný človek, druhému pečať zloducha z tváre nezmizla. O tom sa správkyňa mohla presvedčiť sama, keď ostala privrznutá medzi dverami s britvou pod krkom...
V bytoch majú navonok čisto
Niektoré rodiny sú obyvateľmi ubytovne od začiatku – teda trinásť rokov. Za ten čas tu obmenili stovky nájomníkov. Najrýchlejšie meniacimi a odchádzajúci sú študenti. Zo strachu.
Tí, ktorým nezvyšujú peniaze navyše, si však vyberať nemôžu. Predajú byt a peniaze z predaja si v pokoji užívajú v ubytovni. Byty v Domove na Zelenečskej sú pre nich oveľa lacnejšie, no menšie. V bunkách sa nachádzajú dve izby – troj a štvorposteľová. Každá z nich má k dispozícii vlastnú kúpeľňu i WC. Spoločnou miestnosťou je kuchyňa.
Je iba na nájomníkoch, či si so sebou prinesú svoj nábytok alebo im ten najzákladnejší – skriňu, stôl, stoličky, postele, poličky, kuchynskú linku a chladničku – poskytne ubytovňa. A tiež je na nich, v akom stave si svoj príbytok udržujú. „Boli by ste prekvapení, ale aj Rómovia majú na izbách poriadok. Teda aspoň navonok. Raz do polroka celú budovu dezinfikujeme a deratizujeme, vtedy vchádzam do ich izieb. Mám pocit, že práve pre to si upracú a možno upratujú častejšie, len deti vyhodia na celý deň von, aby im nerobili neporiadok a nepýtali ani jesť. Avšak deratizér sa vždy len tak usmieva, keď príde na túto tému,“ usmeje sa azda po prvýkrát aj ona.
„Nie, nikdy ma príjemne neprekvapili. Neprišli mi ani poďakovať, hoci som im pomohla. Nemajú to v povahe,“ odpovie nám na ďalšiu otázku. A aj napriek vážnym, no už čoraz menej početným problémom, ktoré majú Janečkovci s najväčšími výrobcami konfliktov, sa nedá povedať o žiadnej vojnovej sekere. „Žije tu s nami naša dcéra, vysokoškoláčka, ktorá tu v Domove vlastne vyrastala s niekoľkými vrstovníkmi. Odsťahovali sa, a tak sa tu veľmi nezdržiava. Má iné kamarátky, záujmy. Zatiaľ jej nikto neublížil a nič jej nehrozilo. Ani manželovi. V podstate sa s týmito dvomi či tromi rodinami, čo nám tu vyvádzajú, ignorujeme, horúcejšie začína byť len pri vymáhaní peňazí.“
***
Správcovská dvojica Janečkovcov majú trampôt s nájomníkmi niekedy dosť.
Kedykoľvek môžu z ubytovne odísť, veď v meste majú svoj predošlý byt. Avšak tešia ich dve skutočnosti: že starosti s nimi ustávajú a že to už majú obaja do dôchodku iba za pár...
Zatiaľ akékoľvek problémy hádžu obe strany za chrbát najmä v období Vianoc, kedy v ubytovni zavládne relatívny pokoj. Študenti i robotníci odchádzajú domov. Na prízemí stáva spoločný stromček, ten svoj si zaobstarajú aj všetky rodiny. „Vianočné tradície dodržujú všetci. Aj Rómovia si na nich dávajú záležať, veď to, napokon, vidno aj v záložni. Aspoň niečo im je sväté,“ dodáva Mária Janečková.
Miroslava Dírerová
foto: autorka
