Svoj sen o mori sníval Dušan Réves od detstva. Ako chlapec hltal dobrodružné romány a v škole exceloval zo zemepisu. Jednoducho, námorníkom chcel byť vždy. Svojou troškou do mlyna prispel jeho strýko, mimochodom takisto Trnavčan a takisto námorník. Ten je dnes už na dôchodku a tak trošku paradoxne - žije na sídlisku len zopár metrov od riečky zvanej Trnávka.
D. Révesovi sa jeho predsavzatie dostať sa na more splnilo až vo veku dvadsaťsedem rokov. ,,Túžil som spoznať iné krajiny. Za komunistov sa však nesmelo vycestovať von. Tesne pred tým, než sa mi konečne podarilo nalodiť na prvú loď, ešte som si stihol v novembri roku 1989, keď sa rúcal režim, odštrngotať kľúčmi na bratislavskom námestí. A na mojej prvej plavbe sa zvyšok ostrieľanej posádky rehotal. Že my sme na mori a blbci teraz rozkrádajú republiku,“ s úsmevom sa vracia k svojim začiatkom.
Keď sa ho dnes spýtate, do ktorých končín doteraz stihol zablúdiť, sucho skonštatuje: ,,Ľahšie by bolo, keby som mal odpovedať, kde som som nebol.“
Na Slovenku sa mu však nepodarí zakotviť často. Ani počas najpokojnejších sviatkov v celom roku.
Pokúša sa vyrátať, koľkokrát sa tak stalo. Nakoniec rezignuje. ,,Plus - mínus, doma som trávil Vianoce asi tak polovicu zo všetkých.“ Ostatné roky však dokáže určiť presne. Milénium oslávil suchou nohou na zemi. Ďalšie roky mu už nič podobné nehrozilo. Na jeseň 2004 dal manželke i sedemročnému synovi Samuelovi bozk a zbohom. Vrátil sa v júni tohoto roku.
Po odplávaní hurikán
,,Bežné, štandartné Vianoce na mori neexistujú. Môžete ich prežiť trebárs pri manévrovaní. Aj to sa môže ľahko prihodiť. Vtedy lodivod musí ísť hore na mostík a celá posádka si ide po svojej robote.
Raz sme kotvili pri pobreží, ktoré patrilo Španielom, a čakali sme na palivo. Mali sme ho prečerpať do takzvaného bunkra. Prepumpovanie trvá šesť hodín, niekedy osem. V takom prípade by sme mali Vianoce nulové. Našťastie k tomu neprišlo a my sme mohli vyplávať,“ hovorí štyridsaťdvaročný muž.
Vlastne počas plavieb ani raz neoslavoval sviatky na pevnine. Niektorým sa podarí zabaviť sa na slávnom karnevale v Rio de Janeiro, D. Réves však medzi nich nepatrí.
Iba jediný raz mohol zažiť štedrý večer s našincami v Austrálii. Sídlil tam zásobovač zo Slovenska, ktorý sa dohodol s kapitánom. Chlapi sa tešili, že si povyrazia na párty pri veľkom bazéne. Ani to nevyšlo. Loď musela predčasne opustiť prístav.
Možno našťastie. Na kontinent sa dovalila prudká lejavica ruka v ruke s hurikánom. Miestnych vytopilo a živel narobil obrovské škody. Ale to všetko sa moreplavec dozvedel až o tri roky neskôr, keď si náhodou listoval v časopise National Geographic.
Morskí vlci bez darov
D. Réves, ktorý pôsobí na poste strojného dôstojníka, pracuje na typoch plavidiel s približne dvadsaťčlennou posádkou. Dnes sú to už lode s automatickou prevádzkou, takže na mostíku musia byť len dvaja pracovníci.
Ostatní si 24. december môžu v pokoji užiť. V ten deň sa plavia väčšinou len doobeda, večera sa stihne navariť. Pred ňou si chlapi uviažu viazanky a čakajú na podávanie jedla.
Pretože posádky tvoria väčšinou ľudia z podobných krajín, na stole sa objavujú klasické chody. ,,Pravda, záleží aj od toho, či varí náš človek alebo Filipínec. Ale ani to už neplatí, lebo všetci už fungujú moderne podľa pokynov európskych spoločností,“ uchechtne sa námorník.
Zohnať kapra nie je žiaden problém. Dá sa poľahky kúpiť v Kanade i Brazílii.
,,S prepáčením, prežratí sme celé tri dni. Kuchár pečie koláčiky dva týždne dopredu a ďalší nasledujúci ich dojedá. Takže kým sa to všetko sprace... Na financovanie stravy spoločnosti nehľadia. Jedla je vždy dosť. Na mori patrí medzi jedno z mála potešení. Keď ste nazlostení, musíte sa najesť. Inak je zle,“ dopĺňa.
Kapor však nie je výsadným kráľom sviatočného hodovania. Konkuruje mu losos, žralok, tuniak. Veď vody okolo je požehnane...
Za chrbtom kapitána zakaždým tróni ozdobený stromček. Je neodmysliteľnou súčasťou výbavy plavidla. Ak by aj nebol, dá sa objednať. Firma ho pošle. Nikdy však živý, vždy len umelý.
Jediné, čo chýba k nefalšovanému kúzlu Vianoc, sú darčeky. Ošľahaní morskí vlci sa neobdarúvajú. Iba občas sa ujde model lode kapitánovi, ktorý sa práve chystá do dôchodku. A kuchár ešte pred pár rokmi zvykol pobaliť pre členov posádky balíčky so sladkosťami a ovocím.
Najsmutnejšie Vianoce
Nostalgia? ,,Je to len zvyk. Nalodím sa na jeseň, jasné, že nebudem doma až do leta. Už dávno nepočítam s tým ,že na Slovensku sú počas sviatkov nejaké voľné dni,“ mávne plecom strojný dôstojník. ,,Chcel som sa plaviť a mám to.“
Ale predsa len, isté smutné Vianoce mu utkveli v pamäti. Vtedy práve putovali k britským ostrovom, kde sa počasie idiotsky pobláznilo. Ráno zachytili správu, že podobná loď ako ich, sa musí potýkať s ťažkosťami. Záchranné stredisko im oznámilo, aby udali svoju polohu. Od ohrozeného plavidla boli vzdialení asi sto míľ. Chlapi sa museli pripraviť na pomoc, o pár hodín mohli byť na mieste.
Keď však vchádzali do jedálne, zaskočili ich televízne správy. Ukazovali v nich vrtuľník, ako krúži nad potápajúcou sa loďou. ,,Nič po nej nezostalo, len mastná škvrna. Sťažne sa akosi rýchlo rozlomili. Posádka nestihla spustiť ani člny. Záchranné ,,plte“ sa musia nafúknuť samé, ale ani tie nepomohli. V tom vetre sa pravdepodobne odtrhli od lán. Pred vianočnou večerou mal náš kapitán príhovor na pamiatku našich kolegov...“
Veľkú búrku však počas sviatkov D. Réves nezažil. ,,Akosi nás vždy obišla.“
S darčekmi si hlavu neláme
Hoci členovia posádky si nemôžu odskočiť počas sviatkov k svojim rodinám, isté neviditeľné puto existuje stále. Je ním spojenie.
Na kapitánskom mostíku funguje satelitný telefón. Stačí si kúpiť kartu za šesťdesiat dolárov a môžete telefonovať. Táto forma sa však vytráca do úzadia, kde ju vytlačila éra mobilov. SMS správy predsa len vychádzajú najlacnejšie.
Ani mobilní operátori však nie sú všemocní uprostred oceánu. Vtedy sa dostáva k slovu osvedčený satelitný telefón. I keď, všetko sa dá riešiť. Napríklad, že SMS-kou sa pošle vinš domov pár dní vopred.
Darčeky sa však éterom posielať nedajú. ,,S týmto si hlavu nikdy nelámem,“ priznáva sa D. Réves. ,,Všetko musí zariadiť manželka. Malý syn ešte verí na Ježiška, takže darčeky pod stromčekom musia byť. Tým pádom aj mne musí Ježiško niečo kúpiť. Takže aj mňa doma vždy čaká darček. Aj na meniny, aj na narodeniny. Akurát mnohokrát po návrate domov ani neviem, čo som vlastne dostal. Niekedy na to narazím v skrini.“
Strojný dôstojník sa o osud darčekov tieto sviatky obávať nemusí. Užije si ich doma s rodinou. A budúce Vianoce? To netuší žiaden moreplavec.
Ján Karásek
foto: archív D.R.