Leopoldov, štrnásť rokov po tragických udalostiach

,,My sme sa vracali vtedy z oslavy menín cez námestie. Bolo to krátko predtým, ako tadiaľ prechádzali utekajúci väzni. Mali sme šťastie, pretože rukojemníkmi sme mohli byť aj my. Decká pobehovali po chodníkoch a ceste, nechceme si predstaviť, čo by sa mohlo stať,“ spomínajú po rokoch obyvatelia Leopoldova.
Neskoro v noci odznela v televízii krátka správa o úteku siedmich odsúdených z leopoldovskej väznice. A ráno prebudilo obyvateľov hučanie vrtuľníkov a policajných áut.
Celá tragédia sa odohrala v sobotu 23. novembra 1991 vo večerných hodinách. Stalo sa to v piatom oddieli okolo siedmej večer. Vtedy sa striedali zmeny. Svoju službu končili referenti režimu a nastupovali ďalší. Na chodbe stál odsúdený Tibor Polgári, ktorý zavolal referenta a požiadal ho, aby mu odomkol chodbové dvere. Chcel vhodiť list do schránky. Nadporučíka potom prebodol nožom. Ten bol prvou obeťou osudnej noci.
Pri hlavnej bráne ostali ležať ďalší štyria zavraždení príslušníci. Jedného dozorcu dobodali utečenci do pečene. Svoj vážny zdravotný stav prekonal aj vďaka vynikajúcej kondícii. S väzňami sa bil vo vchodovom tuneli hlavnej brány. Odtiaľ sa doplazil k psincu a tu ho zachránil psovod.
Ďalšieho strážcu dopichal agresívny Polgári nožom do tváre, hrudníka a chrbta. Potom sa na rozzúreného väzňa vrhol zástupca veliteľa zmeny. Väzeň ho zabil. Zranenému krvácajúcemu strážcovi sa podarilo utiecť do vnútra budovy. Tam sa zabarikádoval v zasadacej miestnosti.
Ďalšieho spolupracovníka zajali a vzali so sebou ako rukojemníka. Po rokoch si zaspomínal: ,,Ten strach bol obrovský. Boli schopní všetkého. Keď sme vychádzali, videl som mŕtvoly kolegov.“ Najprv sa domnieval, že ide o útok zvonku. Pri úteku väzni ukradli starú škodovku odstavenú pri ceste. Boli vyzbrojení piatimi pištoľami a dvoma samopalmi. Sedem chlapov sa natlačilo do auta. Rukojemník sa nezmestil. Našťastie ho nechali utiecť. Okamžite volal políciu. Pamätal si svietiacu rezervu benzínu a poznávaciu značku.

,,Aj keď väzňov už chytili, boli sme rozrušení, no v škole sa normálne učilo a skúšalo. Na pedagógoch sme si strach nevšimli, ale myslím, že sa trošku báli aj oni. Možno menej, lebo mnohí neboli od nás,“ spomenuli si na udalosti vtedajší piataci v miestnej základnej škole. Tragédia poznamenala na dlhý čas život v Leopoldove, osudy postihnutých rodín i politickú scénu.

Škodovka, ktorú riadili väzni pri Trnave, vyletela zo zákruty do priekopy. Tadiaľ práve v tomto čase prechádzal na svojom aute bývalý lesník aj so spolujazdcom. Zastavil a šiel sa pozrieť, či je posádka havarovaného auta v poriadku. Vtedy si všimol, že majú na väzenskom odeve navlečené uniformy. Muži na neho mierili zbraňami. Polgári ho hlavňou samopalu udrel do tváre a kopol do obličiek. Lesníkovi sa však podarilo ujsť. Ako bežal, utečenci po ňom strieľali. Bol ranený, z úst mu tiekla krv. Schoval sa v blízkom lese a neskôr z neďalekej reštaurácie zavolal políciu.
Medzitým vrahovia vzali jeho auto a vrátili sa do Trnavy. Tu blúdili ulicami mesta. Dostali sa na diaľnicu smerujúcu do Bratislavy, no po pár kilometroch im došiel benzín. Auto odstavili a prešli k najbližšej budove. Dvaja z väzňov prepadli vrátnika v poľnohospodárskom nákupnom závode, zvyšní hliadkovali. Zviazali ho a vzali mu kľúče od auta. Po pár minútach jazdy ostala benzínová nádrž prázdna. Opäť šli peši. Pred pol jedenástou večer nastúpili na odchádzajúci vlak v Maduniciach. Dvom sa naskočiť nepodarilo. Tých neskôr polícia chytila.
Na nasledujúcej stanici v Leopoldove zvyšní piati utekajúci väzni vystúpili. Tu už bolo množstvo policajtov, posily a rýchla jednotka nasadenia z Prahy. Nad okolím hliadkovali tri vrtuľníky.
Začali utekať cez polia a ukryli sa v stohu pri Žlkovciach. Ráno si pracovníci miestneho družstva všimli, že niekto je zahrabaný v stohu a sleduje okolie.
Policajné hliadky obkľúčili stoh. V nedeľu 24. novembra o tretej popoludní sa po krátkej prestrelke vrahovia vzdali. Leopoldovčania i s okolím si vydýchli.
Celá dráma mala množstvo súdnych dohier. Rozsudok znel: traja páchatelia masakry dostali doživotie, medzi nimi bol aj Polgári, ďalší 18 rokov a dvaja po 15 a jeden 13 rokov v tretej nápravno-výchovnej skupine.
Podľa nepotvrdených informácií by mal byť Polgári opäť presunutý z Ilavy do leopoldovského ústavu.

Z dobovej tlače a spomienok obyvateľov Leopoldova spracoval Rasťo Piovarči