Osem vnúčat ako živé striebro

„Stačia mi jedny tepláky. Nič viac mi netreba. Pokiaľ žijem, dám posledné, len aby deti mali všetko, čo potrebujú. Kým nezavriem oči, budem sa o ne starať,“ s nefalšovanými slzami povedal Jozef Karvai, dedko ôsmich vnúčat, z ktorých šesť bolo zverených do opatery starých rodičov pred piatimi rokmi, po tom, ako ich opustili vlastní rodičia. O zverení ďalších dvoch práve rozhoduje súd...

Starí rodičia Karvaiovci, ktorých Vám predstavujeme ako posledných z ôsmich adeptov na pomoc od spoločnosti MAX, sú päťdesiatnici. Babka je vitálna žena, dedko však už niekoľko rokov bojuje s najzákernejšou chorobou. Nečítajú noviny, nemajú na ne. Na túto rodinu MY-Trnavské noviny upozornila jedna z čitateliek: „Pred dvoma rokmi v dušičkovom období som sa podvečer vracala z cintorína v rodnej dedine. V mieste, kde sa nachádzajú rozvaliny majera, som z diaľky zbadala prebehnúť cez cestu skupinku osôb. Zmocnila sa ma predtucha, či náhodou netreba niekomu pomôcť,“ napísala nám vo svojom liste Mária Mikušová. Zastavila auto pri rozpadnutej bráne. Bojazlivo vstúpila do dvora a vzápätí ju obklopilo osem detí aj so starými rodičmi...
Aj nám vyrozprávali Karvaiovci svoj príbeh. Ich nevesta, matka šiestich detí opustila svojich potomkov v období, keď jej manžel bol vo výkone trestu. Najmladšia Nikolka mala vtedy dva roky. Nevedela chodiť, ani rozprávať.
Babka ju vypeľhala a dnes má vnučka už sedem rokov. Ani ďalšie deti na tom neboli oveľa lepšie. V škole neprospievali, nikto ich nemal rád.
V čase našej návštevy boli doma iba starí rodičia. V týchto dňoch čakajú rozhodnutie súdu o zverení do opatery ďalších dvoch vnukov, 10 a 13-ročného, ktorí chodia do školy v Majcichove. Tých zasa opustila dcéra Karvaiovcov. Šesť vnúčat – Milka, Jožko, Renátka, Lukáško, Tomáško a Nikolka, ktorí prišli na svet približne v ročných intervaloch od roku 1992 do roku 1998, je momentálne v Špeciálnej základnej škole internátnej na Spojnej ulici v Trnave. Pripadá neuveriteľné čítať v rozhodnutí o ich zverení do výchovy starých rodičov, vydanom Okresným úradom v Trnave, že rodičia sú povinní prispievať na ich výchovu mesačne sumou 50 Sk na každé dieťa...
„Ani pes neopustí vlastné šteniatka,“ so sklopenými očami konštatuje dedko, ktorý z trnavských Technických služieb prišiel za lepším zárobkom do družstva. Starkí pred rokmi bez protestov prichýlili svoje vnúčence a snažia sa im nahradiť rodičov.
Dezolátny objekt niekdajšieho majera však nie je najvhodnejším obydlím pre veľkú rodinu. Cez strechu doň podľa ročného obdobia prší, sneží, vietor fúka. Ale vnútri je prekvapujúco čisto a s vkusom zariadené. Napríklad v kuchyni s červenou kuchynskou linkou nechýbajú červené závesy, na kobercoch niet ani smietky, steny sú plné obrazov – výjavov z mytológie. V izbe rovnako čisto, postele úhľadne postlané. V chodbe stojí v pohotovosti zmeták i vedro s handrou...
Ťažké životné podmienky rodiny zhoršuje skutočnosť, že obydlie je už desať rokov bez zdroja vody. Vozia si ju denne, v zime, v lete, v plastových nádobách z obce vzdialenej tri kilometre... To bolo aj príčinou, že sociálni pracovníci navrhli od septembra umiestniť deti dočasne v internátnej škole.
***
„Sú to veľmi šikovné a dobre vychované deti. Ešte nikto sa na ne nesťažoval. Počuť o nich iba dobré. Rady chodia do školy. Sú snaživé, dychtivé po všetkom novom a ako živé striebro. Všade ich je plno. Jožko chce hrať divadlo, Milka nádherne vyšíva...“ prezradila nám zástupkyňa riaditeľky Špeciálnej základnej školy internátnej na Spojnej ulici v Trnave Lýdia Krutá. Nám sa šesť deťúreniec pri fotografovaní priznalo, že sa im v škole veľmi páči a najradšej by boli, keby nemuseli chodiť „domov“ ani cez víkend...
***
Karvaiovci, v minulosti obaja zamestnaní ako opatrovatelia v niekdajšom jednotnom roľníckom družstve, bývajú na majeri už dávno. Aby trápenia a starostí nemali málo, noví majitelia priľahlých pozemkov i „nehnuteľností“ im dali pred tromi rokmi podpísať zmluvu o nájme na „dobu určitú“. V domnienke že podpisujú zmluvu ako predtým každoročne s bývalým JRD, podpísali. O rok dostali oznámenie o ukončení nájomnej zmluvy s následným rozhodnutím na vypratanie „z bytu“. Doteraz však bývajú. V súčasnosti však nad ich hlavami visí hrozba, odvolávajúca sa na právo a pripravujúca deložovanie. Majitelia majú s objektom isté zámery.
Kam sa majú pobrať starí rodičia s vnúčatami? Mesačne musia vyžiť zo zhruba osem tisíc korún, lebo aj príspevok na bývanie im bol od júla 2005 pozastavený. Nepredložili požadované doklady, čím nesplnili podmienky na jeho vyplácanie.
„Boli sme na Obecnom úrade v Majcichove, ale niet najmenšej nádeje, že by nám dali byt. Nevieme, čo bude s nami a s deťmi. Nechceme, aby ich zobrali do detského domova. Predsa majú nás a tu sme všetci pohromade! Aj keď v internátnej škole majú lepšie životné podmienky, rodina je najistejším zázemím,“ hovorí babička Miluša Karvaiová, odhodlaná zachovať pre vnúčatá vlastný domov, plný tepla, lásky a rodinnej spolupatričnosti. Možno sa nájde ktosi, kto Karvaiovcom pomôže...
Janka Pekarovičová
Foto: autorka