Náš predposledný príbeh sa odvíja od listu Márie Svetlákovej z Chtelnice.
Život matky piatich detí bez vlastného zázemia, vyskladaný z nekončiacich sa negatívnych zážitkov, nepatril k jej ideálnym predstavám. Najmä, keď vyrastala bez rodičov a akejkoľvek možnosti sa na niekoho obrátiť. „Možno mám nádej a budem mať šťastie,“ napísala nám.
Stačí k šťastiu matky na materskej s piatimi deťmi, z ktorých má najmenšie pol roka, spolu 7390 korún?
„V súčasnosti mám spolu 4110 korún. Dostávam rodinný príspevok 2700 korún a sociálne vyrovnanie, čo je 580 korún.“
„Ak si odrátam 3100 korún za plyn, 930 za elektrinu a vodu, maximálne mi zostane 2000 až 2500 korún na mesiac. Z nich miniem mesačne na detskú výbavu – plienky a výživu, ba niekedy aj lieky a najstaršej dcére ešte kúpim týždenník do školy.“
Na prvé dve deti, Tomáša a Mirku, spočiatku nedostávala výživné. Asi pred pol rokom požiadala súd o jeho určenie.
„Teraz je môj druh vo väzbe obvinený z trestného činu fyzického a psychického týrania blízkej osoby, teda mňa. Pretože výživné za ďalšie dve deti platiť nemôže, dáva mi ho štát v hodnote 700 korún.“
Už teraz má dlhy u kamarátok, susediek a tie čoraz viac narastajú. „Deti mi trpia. Rada by som im kúpila niečo nové, aby vždy nenosili obnosené veci, ale nedá sa. Nehovoriac o tom, že potrebujem nakúpiť potraviny, zaplatiť rôzne výdavky do školy. S jednou dcérou som dokonca začala navštevovať psychologičku.“
Mária do tohto kolobehu vhupla po jej prvom manželstve, ktoré netrvalo ani tri roky. Spolu s dvoma deťmi, dcérou Miriam (17) a synom Tomášom (15) ostala sama.
„Mali sme malý a skromný podnájom, kde nebol ani vodovod. Potom som si našla priateľa, ktorý býval spolu s otcom v rodinnom dome v susednej dedine. Pre nás to bol priam zázrak, keď sme sa tam nasťahovali. Akoby sme prišli bývať priamo do paláca.“
Po čase dostali trvalé bydlisko a pôvodné im zaniklo. Lenže ako to niekedy býva, po dvoch rokoch vzájomného spolužitia v ich vzťahu nastal zlom. Dochádzalo k čoraz častejším hádkam, ktoré vrcholili do fyzického násilia.
Mária Svetláková si spomenula aj na jedny nezabudnuteľné Vianoce.
„Pri bitke mi železným kutáčom zlomil ruky, keď som si nimi snažila zakrývať tvár. Skončilo to operáciou a tým, že som ich štyri mesiace nosila v sadre.“
Aj napriek tomuto činu sa ho Mária rozhodla neopustiť a počkať, kým sa po troch rokoch vráti z väzenia.
Poctivo čakala, lebo pravdu povediac, nemala kam ísť. Aj sa dočkala a o niečo neskôr aj nového potomka. „Vtedy sa narodila Ninka, s ktorou som zostala na materskej dovolenke. Priateľ poberal sociálne dávky a hoci sme neboli nároční, žiadne peniaze sa nám nikdy nezvýšili.“
Mária len v duchu čakala, kedy dcérka pôjde do materskej školy, aby mohla nastúpiť do zamestnania. „Peniaze nám samozrejme chýbali. Ale kým dovŕšila tretí rok svojho života Ninka, už sa narodila Naďka.“
Kríza vo vzťahu Márie a jej priateľa sa však prehlbovala. Nesprevádzali ju len nadávky, ale aj bitky. „Možno si bol vedomý toho, že sa trápim, nemám rodičov a tým pádom ani kam ísť. A tak začal hospodáriť s mojou materskou a financiami, no nie najlepšie. Musela som si požičiavať a zadĺžila som sa.“
Spočiatku pôžičky dokázala splácať, neskôr to už nešlo. „Peniaze som od neho nedostávala. Neustále mi však sľuboval, že pomocou brigád mi s dlhmi pomôže. Bola som tretíkrát tehotná, kedy som sa musela starať z rodinných prídavkov a materskej o chod domácnosti a prispievať tisíckami na vodu, plyn a elektrinu.“ Keď sa ale narodila posledná dcéra Nikolka a M. Svetláková sa vrátila z pôrodnice, zistila, že to viac takto nejde.“
Priateľ už síce pracoval, no Mária nedostávala žiadne peniaze. Jeho dennodenné hrubé chovanie, ponižovanie, nadávky, agresia a dokonca aj pred deťmi sa zo dňa na deň stupňovali. „Vyháňal nás, nemali sme kam ísť a veľmi som sa trápila pre nedostatok peňazí. Snažila som sa šetriť, ako som mohla. Z mojich peňazí som dokázala vyplatiť vodu, elektrinu, plyn, výbavu pre malé dieťa a zo 7000 korunového dlhu len tisíc vrátiť.“
Takto sa trápila, kým neprišiel deň, keď sa to už nedalo vydržať.
Vtedy to vyústilo do neospravedlniteľného fyzického násilia, keď ju napadol nožom. Mária dodnes netuší, ako sa jej podarilo ujsť a zavolať políciu.
Možno sa vyslobodila spod pazúrov smrti. A možno sa zachránila pred trvalými zdravotnými následkami. Pravdou však je, že ona a najmä jej deti si tieto spomienky ponesú so sebou. Bez toho, aby vôbec tušili, ako to vôbec skončí.
Petra Nagyová