Doma i vo svete vyčíňajú trnavskí jaskyniari

Pre vyštudovaného geológa Branislava Šmídu (36) z Trnavy je jaskyniarstvo veľkou vášňou, ktorej sa venuje už asi dvadsať rokov. Fascinuje ho na nej najmä to, že nachádza miesta, kam ľudská noha nikdy nevstúpila. „Je to silný moment. Keď viete, že pod vami je malá úžina, cez ktorú prelietava netopier a nikdy tam nikto nebol a práve v tom spočíva aj fenomén objavovania,“ rozjíma.
Každého pritom na jaskyniarstve láka niečo iné. „Pre niekoho je to šport, niekto v ňom hľadá nové poznatky a pre niekoho ide o oblasť umenia, prostredníctvom ktorého vníma priestor, tvary a farby. Keď sa to však všetko zlúči dokopy, je to lepšie ako internet a holé baby,“ zavtipkuje.
Pre jeho kamaráta Erika Kapuciana je to hlavne dobrodružstvo. Ale pre oboch tiež tímová záležitosť, pri ktorej je neraz veselo.
Síce sú to chalani z roviny, no objavili už nejednu jaskyňu.

Ako vysnorili Mesačný tieň

Keď sa Braňo spolu s jaskyniarskym kolegom Igorom Papom vybrali minulý rok na expedíciu do Tatier, pravdepodobne ešte nevedeli, aké prekvapenie ich čaká. Išli až do odľahlého kúta republiky pri hraniciach s Poľskom. Málokto to pozná, pretože väčšina ľudí vždy zostáva na Štrbskom Plese. V najväčšej tatranskej doline, ktorá sa volá Bielovodská, sa vyníma kopec. Je to obrovská hruda z vápenca - Javorinská Široká (2200 m) a po tomto masíve doň steká voda.
O tom, že je to plné jaskýň sa vždy len básnilo, ale málokto mal toľko sily, aby tam dokázal kvôli skúmaniu vyliezť a ostať tri štyri dni. Bolo presne 28. júna, keď pri povrchovom prieskume tohto masívu našli priepasť s hĺbkou asi 25 metrov. Novú jaskyňu pomenovali Mesačný tieň.
„Cez sutinu a úžinu na dne fúkal prievan. Dnes sa už nedajú objavovať jaskyne tak, že niekam vleziete a len tak si kráčate. Je potrebné kopať podobne ako to robia baníci,“ poznamenal Braňo.
Neskôr sa k nim pridal aj ďalší objaviteľ Erik. „Prepchávali sme sa cez úzke miesta. Pracovali sme tri dni, keď sme zrazu vošli do obrovskej jaskyne. Odvtedy tam už len kráčame po chodbách, a to takým spôsobom, že ideme a nenachádzame konca. Je to fantastické a na Slovensku neopakovateľné, pretože sa to ešte v žiadnej jaskyni nepodarilo. Je to ako rozprávkové bludisko, v ktorom si naozaj ťaháme nitku. Ale nie Ariadninu, zavtipkuje Braňo. Pri priestorovom mapovaní jaskyne im v podzemnej tme slúži špeciálny prístroj. Je dôležité, aby si zaznamenávali, kam idú. A to preto, aby sa tiež vedeli aj vrátiť.
Jaskyňa Mesačný tieň však ešte nie je doskúmaná. „Padol sneh a preto sme skončili sezónu. Jej hĺbka je 433 metrov a pretože je to taký obrovský nekončiaci sa labyrint, vyzerá to tak, že bude aj najväčšou na Slovensku,“
Každá jedna akcia do Tatier trvá asi 3 alebo 4 dni. Jaskyniari sa vyberú do tmavého podzemia, kde si vybudujú tábory a odtiaľ vyrážajú na prieskum.
„Vynikajúco sa tam spí,“ pochvaľoval si Erik. „Keď chcem, idem skúmať a keď nie, idem spať,“ vyjadril sa Braňo.

Jaskyniarska vášeň verzus nebezpečenstvo

A či majú niekedy strach?
„Napätie tam je, ale je potrebné mať chladnú hlavu. Potom sa to vyrieši. Predovšetkým si na to prostredie musíme zvyknúť, pretože otupuje zmysly. A tiež si treba stále pripomínať obozretnosť. Že je potrebné pribrzdiť,“ zamyslel sa Erik.
Podľa Braňa je nebezpečné prostredie také, ktoré pre človeka nie je prirodzené. „Rešpekt je veľmi dôležitý. Lebo ak ho človek stratí, zabíja sa.“ Samozrejme, že je jednoduchšie z jaskyne vyliezť ako do nej zliezť, ale vždy treba myslieť na možné hrozby.
„Sú nimi ľudská hlúposť, podceňovanie nebezpečia, zlá výstroj a preháňanie svojich schopností. Už mnohí takto zahynuli,“ vysvetlil Braňo.
Pre podzemných mužov je však najväčším rizikom voda v jaskyniach, ktorá ich môže zaplaviť. Erik sa ničoho nebojí, pretože sa mu zatiaľ našťastie nič vážne nestalo. Na situáciu, keď spolu s ostatnými ostal zatopený v jaskyni, si ale dobre pamätá.
„Je potrebné sa na to pripraviť a objektívne zhodnotiť riziko. Zatopiť vás môže vtedy, keď ste hlúpy ako sme boli my. Stalo sa to v Tatrách. Bolo to v marci na jar. Vliezli sme do jaskyne, kde je rieka a to aj napriek tomu, že sme vedeli, ako páli slnko a že by sa niečo mohlo stať.“
A aj sa stalo, lebo kým boli v jaskyni, sneh sa roztopil, voda sa nadvihla a ich zatopilo. Jediná prístupová cesta sa uzavrela. „Voda z ľadu má asi tri stupne. Je studená a nemožno sa do nej ponoriť ako to robí Stalone. To sú len také výmysly. Ten úsek mal asi pätnásť metrov a neostávalo nám nič iné, ako čakať,“ spomenul Braňo.
Síce na druhý deň už jaskyniari trocha zneisteli, záchrana predsa len prišla v podobe kamarátov speleopotápačov. „Tak sme sa veľmi rýchli naučili aj potápať,“ zavtipkoval Braňo.
Niektoré jaskyne sú stále nebezpečné. Aj tatranské, pretože kedykoľvek môže prísť búrka. Aj preto sa tie jaskyne mapujú. „Aby sme vedeli, kam sa schovať v prípade, že by voda stúpla,“ oboznámil nás Erik. Avšak pocitu, že idete do jaskyne, o ktorej určite viete, že bude iná, nemožno odolať.
Každá jaskyňa je niečím svojská. Jej farby sa vyvíjajú od pôdy, ktorá je na povrchu. V Malých Karpatoch je černozem alebo hnedozem a preto sú tie jaskyne žltkasté, oranžové až do červena. V Tatrách, kde pôda vôbec nie je, zasa nie sú žiadne kvaple a jaskyňa tam vyzerá ako kameňolom.
„Sú v nej obrovské sály a priepasti. Je studená a temná, ale my ortodoxní jaskyniari práve takéto jaskyne vyhľadávame. Niektorí z nás majú dokonca filozofiu, že tá najkrajšia je bez kvapľov. Tie mi zavadzajú v tom, aby som mohol ďalej pokračovať chodbou. Lebo ak chodba zarastie kvapľami, je to pre mňa prekážka a ja som vždy zvedavý, čo je ďalej,“ nadchýna sa Braňo.
Tým, že je Slovensko veľmi členité, sa v každom pohorí vytvárajú iné typy jaskýň. Sú však veľmi pestré. V Latinskej Amerike sú zasa veľké, čo je podmienené krajinou i horami. Pretože v trópoch stále prší, vytvárajú sa tam aj vždy väčšie jaskyne.

Expedície do nedotknutého sveta

Táto znalosť svedčí o tom, že trnavskí chlapci svoju vášeň berú vážne. Okrem slovenských expedícií chodia aj do zahraničia, kde už tiež objavili veľa jaskýň.
Boli na Islande, tiež vysnorili jaskyne v Kosove. „V Chorvátsku sme boli asi pätnásťkrát. Našli sme tam dve priepasti, ktoré patria k najhlbším na svete -Slovačka Jama a Lukina Jama.“ Jaskyne sú tam ale najchladnejšie, lebo sú ľadové.
Najteplejšie sú vo Venezuele, kde chodili v krátkych tričkách. Minulý rok vo februári tam strávili asi mesiac na jednej zo Stolových hôr. „Bola to už druhá výprava na tej istej hore, ktorá sa volá Chimanta. Spolu nás bolo asi dvadsaťpäť. Šesť Slovákov, z toho jeden známy Pavol Barabáš, s ktorým spolupracujeme. Nedávno sme mali premiéru filmov,“ povedal Braňo.
Do Venezuely sa chodí v zime, pretože vtedy prší menej a je to obdobie relatívneho sucha. „Boli sme vôbec prví ľudia, ktorí tam vstúpili. Domorodci tam nežijú. Boja sa pralesa a veria tomu, že sú tam démoni zla. Keď nemusia, tak tam nejdú a okolo svojich táborísk si vypaľujú savany,“ porozprával Braňo.
A niet pochýb, že tam žijú aj rôzne živočíšne druhy. Ale ako povedal Erik, najlepšie je sa nepozerať do terénu.
Možno je to zvláštne, že jaskyne objavujú práve Trnavčania, ktorí vôkol seba nemajú kopce. „Asi to robíme preto, že nám chýbajú.,“ Braňo sa zamyslel.
A možno vôbec čakať, že raz budú ich objavené jaskyne sprístupnené?
Podľa Erika je to individuálne a závisí to od toho, aké veľké sú ich chodby.

„My ale jaskyne nerobíme preto, aby tam chodili ľudia. Robíme to pre seba. Možno raz budú hľadať dobrodružstvo v takýchto divokých jaskyniach,“ uvažuje Braňo.
„Sranda je, že doteraz sme nemali povolenie a neustále nás niekto prenasledoval od ochranárov cez políciu. Tak sme na nich začali vyvíjať tlak, pretože my sme jaskyniari a máme tam právo chodiť,“ ozval sa Braňo.
Argumentovali tým, že ich potrebujú nielen objavovať, ale aj chrániť. „Teraz už čakáme na povolenie. Je to taký paradox, že objavíte jaskyňu a nejaká inštitúcia vám vydá povolenie, či ju môžete skúmať. Národ by mal byť na to hrdý, pretože toľko jaskýň sa tu neobjaví. Museli sme toho veľa prehĺtať. Hlavne, ak vám nejaký úradník povie, ako máte jaskyňu skúmať. Je to zábava, ale život je aj o tom,“ zamysli sa Braňo. „Bez toho, či to povolenie máte, tú jaskyňu buď objavíte alebo nie.“ Papier vám nijakým spôsobom nezaručí, že niečo dosiahnete.“
A aké sú ich najbližšie vyhliadky?
Braňo by v januári opäť rád navštívil Venezuelu. „ Máme tam rozpracované nejaké veci. Pôjdeš aj ty?,“ opýtal sa Erika. Ten však tajnostkársky mlčal. Že by mal iné plány?
Braňo nám však nezabudol prezradiť ešte jeden sen.
„Je to Papua Nová Guinea, kam chodí aj Barabáš,“ usmial sa.

Petra Nagyová
Foto: Archív Erika Kapuciana.