my a arzenál práve počas ligovej sezóny a ukazovali „akí sú oni pánom na ihrisku“. No a čo, že drvia aj deti. A pritom všetko sa začalo nevinne. Cesta do Nitry nám vylúdila úsmev na perách, neustále sme míňali autá s trnavskými ŠPZ-tkami, z ktorých povievali trnavské šály a zástavy. Príchod na štadión bol takisto čisto futbalový. Chorály nitrianskych aj trnavských fanúšikov vytvárali príjemnú kulisu, aká by mala byť na každom futbalovom štadióne. No už pri vchode si nás pekne ošacovali policajti, prezreli bundy, skontrolovali tašky, aj púzdra na fotoaparáty. Napriek tomu, že sme sa predtým „legitimovali“ novinárskymi preukazmi. Ale v poriadku, veď opatrnosti nikdy nie je dosť. Našli sme si svoje miesta v hľadisku, medzi „obyčajnými“ fanúšikmi, aby sme trošku nasali tej pravej futbalovej atmosféry. Cez ploty sme videli „prevesených“ príslušníkov policajných zložiek v plnej poľnej. Z diaľky pripomínali populárne ninja korytnačky...No a čo, že páni sa mali starať, strategicky rozmiestnený po štadióne, o poriadok a nie v pracovnom čase sledovať priebeh duelu. Ich čas prišiel v druhom polčase. Plápolajúci ohník v hosťovskom sektore, ktorý by každý správny skaut uhasil jedným šupom, rozzúril vycivčených pánov natoľko, že sa hneď vrhli medzi asi 500 trnavských fans. Tridsať, možno štyridsať z nich vytiahlo svoje obušky a mlátili hlava – nehlava. Pardon: mlátili hlava – hlava. No a čo, že medzi nimi nemusel byť ani jeden z tých, ktorí mohli založiť oheň, no a čo, že mohli niekoho zasiahnuť tak, že mu mohli spôsobiť nepríjemní zranenia. Po niekoľkých minútach sa situácia utíšila, ninja korytnačky asi dve minúty sledovali sektor hostí a nie zápas a potom sa vrátili späť na svoje miesto, znova sa „prevesili“ cez plot a spokojne dosledovali zvyšok stretnutia. Ani len brvou nepohli, keď sa asi šesť ohňov objavilo v domácom sektore, ktorý navyše zdobili transparenty tipu: „Spodina z Trnavy, vitajte v meste.“ Mimoriadne nás však pobavil ten, na ktorom stálo: „My sme tí Nitrania, chrapúni najväčší, nikto nás nemá rád, pretože sme sprostí.“ Cestou domov, plní emócií, sme mohli len v mysli uvažovať, či sú domáci fanúšikovia skutočne takí sebakritickí a či sa práve preto nad nimi zľutovali po zuby ozbrojení vojaci a policajti.
Tatiana Čupekrová