„Naše manželstvo sa postupne vyvinulo do manželových násilníckych sklonov. Najprv to boli len výčitky a poučovanie, naberalo to však rýchlo na obrátkach,“ zdôverila sa nám A. Gregušová.
Dirigovanie, slovné útoky, hrubé ponižovanie či zakazovanie obyčajných bežných vecí mali byť pre ňu samozrejmosťou. V prípade, že nesplnila jeho požiadavku, vyvodzoval z toho dôsledky. „Považoval to za útok na svoju autoritu.“ Keď vydal príkaz, čakal a ženu kontroloval. Bola z toho zhrozená. Až neskôr prišla na to, že ju kontroluje aj tajne. „V prípade, že som s ním názorovo nesúhlasila, bol agresívny a radšej som mu neodpovedala. Vždy si však našiel príčinu.“
Spočiatku pokorná a podriadená manželka sa snažila hľadať rôzne cesty, ako s mužom vychádzať. „Čím viac som mu chcela dobre, tým viac si nárokoval. Zo začiatku som sa to snažila zakryť, aby naše deti nič nevideli. Nehovorila som o ňom negatívne, ale uvedomila som si, že ma pre nimi zhadzuje.“
Deti boli sklamané, keď im niečo sľúbil a nesplnil. Neskôr začal podnikať. Nesúhlasil s tým, aby jeho žena pracovala. „Peniaze mi dával iba na deň. Blokovala by som ho v podnikaní, keby mi ich dával na mesiac. Bolo to iba 300 korún a keď som protestovala, že je to málo, povedal, že mi to musí vystačiť. Stalo sa, že mi ich niekedy ani nedal. Vravel, že si ich nezaslúžime. Chcel nás vytrestať, a to bolo neospravedlniteľné.“
Neutápala sa, ale z jeho arogancie bola nešťastná. Snažila sa zistiť, aká je príčina jeho správania. Prišla však na to, že manžel má so sebou značné problémy a potrebuje psychiatra. „Často sme nemali čo jesť, lebo manžel odišiel a nenechal nám žiadne financie. Pán Boh sa však o svojich verných postará... Zaklopal známy alebo kamarátka a priniesli koláče alebo chlieb. Niekedy som si musela aj požičiavať.“
Už zrána sa vadievali. Zakazoval jej chodiť do kostola. Doma bolo neustále napätie. „V kostole som sa aspoň duševne očistila a načerpala energiu. Začala som sa riadiť svojím svedomím, a to ho provokovalo.“ Začala hovoriť, čo si myslí, aj keď vedela, že jej škaredo vynadá. Nemal zábrany ani pred deťmi. „S takým človekom sa dá prežiť tak, že mu neodpoviete. Lenže potom zasa potláčate svoje sebavedomie. Nechcela som nič, len dobrého otca pre svoje deti a pre seba dobrého muža.“
Boli to len plané nádeje. Čoraz viac na ňu vyvíjal psychický nátlak, pod ktorým podala návrh na súd, aby odišiel z bytu. Presviedčala ho, nech vyhľadá pomoc. Žiaľ, márne. Situácia sa najviac vyhrotila, keď manžel na ňu fyzicky začal útočiť. A vtedy odišla do Občianskeho združenia Hviezdička, odkiaľ napísala list na políciu. Žiadala ich, aby manžela vzali do väzby.
Vo Hviezdičke bola dvakrát. 1. decembra minulého roku manžel nastúpil do väzby. „Ešte na jar v tom istom roku sme obaja podstúpili psychoterapiu s tým, že preňho nemala žiadny význam, vzdychne A. Gregušová.“ Nemal dôvod sa meniť. Mal splnené všetky potreby. Bol vždy najedený, mal nažehlené a mal uspokojené aj sexuálne potreby.
Zatiaľ sa uskutočnilo len prvé hlavné súdne pojednávanie, ktoré sa odohralo práve minulý týždeň. Manžel podal námietku, že má nového obhajcu. A prokurátorku obvinil zo zaujatosti. Žiada, aby ho prepustili z väzby.
„Som vlastníkom bytu a mám predbežné opatrenie, aby doň nevstupoval.
Bola som pod strašným tlakom i strachom. To, čo som spravila, je dobré a je mi ľúto, že som to neurobila skôr. Hlavne kvôli deťom.“
Až keď odišiel, deti sa prestali báť. Bol veľmi náladový a ventiloval sa na celej rodine. Bolo to raz skoro ráno, keď ma dusil pod perinami. „Narazil mi rebrá, kričali sme a pobudili sme i deti.“ Otec si však svoje plačúce ratolesti príliš nevšímal.
„Raz ma zasa začal biť po tvári a hneď mi nabehli modriny. Práve sme obedovali, keď vstal. Chystal sa na ďalší útok, ale ja som utiekla k susedom a zavolala políciu. Vtedy som sa chystala na ďalší útek do Hviezdičky. Políciu som poprosila, aby ho chvíľu zdržali na výsluchu.“ Žiaľ, stihli ho priviezť skôr, než s deťmi odišla. V živote A. Gregušovej toho bolo viac než dosť.
„Za posledné roky sme neplatili byt. Manžel pracoval len chvíľku a dlh nám narástol na 50 tisíc korún. Teraz odo mňa vymáhajú peniaze. Nemám to však z čoho vyplatiť. Financie, ktoré dostanem, potrebujem na našu životnú existenciu. Pretože manžel je vo vyšetrovacej väzbe, výživné mi neurčili. Som povinná uživiť svoje deti.“
Jej príjem tvoria prídavky na deti, čo je asi 4300 korún. Poberá dávky v hmotnej núdzi, čo predstavuje 4000 korún. Od júla jej zvýšili príspevok na bývanie, ale keď zaplatí všetky poplatky, ostáva na nule.
Priatelia i blízki jej pomáhajú s potravinami a drobnými prácami. Z dlhu zatiaľ splatila len 8000 korún. Nevychádza jej to. „Dohodla som sa, že budem splácať 2 tisíc mesačne, ale ako? Hrozí mi exekúcia. Nemám na výber, pretože buď zaplatím účty a nemám na jedlo, alebo naopak. Dám deťom jesť a dlh rastie.“
A. Gregušová sa momentálne cíti psychicky vyčerpaná. Napriek tomu je odhodlaná bojovať. Chce si nájsť zamestnanie. Je vyštudovanou ekonómkou. Po všetkých skúsenostiach však cíti jediné posolstvo - pomáhať týraným ženám.
Petra Nagyová
