O hrobároch si v našich nadmorských výškach mnohí myslia svoje. Sú takí i onakí. Možno ich však všetkých hádzať do jedného vreca?
álu Cintorína na Kamennej ceste, hľadali sme stopy po vykopanej jame. Mali sme totiž dohodnuté stretnutie s hrobárom Patrikom.
Práve sa vracal z nákupu. Raňajky, ktoré tvorilo ovocie, buchty a mlieko, si
položil neďaleko, aby sa mohol pustiť do každodennej práce - kopania hrobu.
A tak postupne, s rýľom vykopával a lopatou vyhadzoval hlinu z jamy. Občas sa pristavili aj staršie okoloidúce ženy, aby sa prihovorili.
„Väčšinou sa rozdeľujeme do dvojíc. Doobeda kopeme a poobede robíme pohreby. Ak má byť jama dvojmetrová, striedame sa dvaja. Ak len meter a pol, zvládne to každý sám,“ povedal nám Paťo.
Piati hrobári pracujú dohromady na piatich trnavských cintorínov. Patrik toto zamestnanie vykonáva už dva roky. Keď sa vrátil z Nemecka, naskytla sa mu ponuka, práca vodiča v cintorínskych službách. Až neskôr sa dozvedel, že zahŕňa aj čosi viac.
„Je veľa ľudí, ktorí sa ma pýtajú, ako to môžem robiť. Oni by to vraj nezniesli. Ale že by som cítil odpor voči takémuto druhu práce, to určite nie. Záleží od uhla pohľadu,“ poznamenal.
Je jedno, aké je ročné obdobie, pracovať sa musí. „Najlepšie sa kope v lete. Je teplo, pocit väčšej voľnosti. V zime samozrejme najhoršie. Občas sú to nehostinné podmienky.“ Spýtali sme sa, či sa dá určiť, v ktorom období je nárast umierajúcich ľudí vyšší.
„Asi sa to nedá presne povedať. Ale minulý rok nám umrelo veľmi veľa bezdomovcov. Začína sa to vtedy, keď udrú prvé mrazy. Tým však väčšinou nikto nechodí na pohreb. Ak sa k nemu nik neprihlási a neprejaví záujem, vykope sa preňho jama a doobeda ho aj pochováme.“
To znamená, že hrobári sú aj neraz jedinými, ktorí nebožtíka sprevádzajú na poslednej ceste. Patrik si pritom spomenul aj na pohreb, kam prišli len šiesti ľudia.
„Bol aj takí, kde boli dvaja. Že by z dôvodu, že sa o tom ľudia nedozvedeli, nik o tom nevedel, alebo že by dotyčný nemal nijakých blízkych, to naozaj neviem.“
Priznáva však, že určitú dávku duševnej výzbroje potrebuje. Svoju prácu však nemôže brať tragicky.
„Samozrejme je mi tých ľudí ľúto. Najmä ak zomrie malé dieťa. Vtedy si aj poplačeme. To je najsmutnejšie. U tých starších je smrť vykúpením, a preto si to natoľko nepripúšťam. Katolíci učia, že duša toho, kto zomrie, žije aj ďalej. Ale Biblia tvrdí, že duša človeka je smrteľná. A teda, ten kto zomrel, je mŕtvy. A tiež aj jeho duša. Som z protestantskej cirkvi a verím tomu, čo je napísané v Biblii,“ tvrdí prekvapivo Patrik
Na otázku smrti sa tiež snaží dívať triezvo. „Na tejto zemi je hriech. To znamená, že všetci sme hriešnici, a preto zomrieme. Je to dôsledkom myšlienky, že smrť je za hriech.“ A keď naňho doľahne clivota? „Stáva sa, že som smutný, ale vtedy si poviem, že je to dobré z toho hľadiska, že ja ešte vlastne žijem. Že dnes tu ešte neostanem a vrátim sa medzi tých, ktorých mám rád.“
Petra Nagyová