Článok pokračuje pod video reklamou
, Vladimír Ivanovič a Melánia Hluchová, Vladimír Kollár a Ľudmila Bašovská, František Blaho a Anna Zárecká sa zosobášili podobne ako iné páry v tejto malebnej obci. Na rozdiel od iných však mali mimoriadne šťastie. Manželstvo uzavreté v roku 1955 im totiž vydržalo päťdesiat rokov! A tak Vyskočovcov, Trepáčovcov, Sersenovcov, Ivanovičovcov, Kollárovcov a Blahovcov pozval do obradnej siene starosta, aby im zablahoželal k zlatej svadbe a na šťastie do budúcich rokov si s nimi pripil bielym šumivým vínom
Dôstojnú kulisu slávnostnému obradu tvorila svadobnými piesňami domáca, ale široko-ďaleko známa folklórna skupina Špačinčanka. Úvodné slovo matrikárky, slová básnika ústami recitátorky i príhovor starostu Ľubomíra Matláka – to všetko bolo o láske, manželstve, rokoch radostí i odriekania a starostí, o prostom ľudskom živote, o deťoch, o veľkom šťastí, ktoré si môžu navzájom dať dvaja ľudia počas spoločnej polstoročnej púte. Vypočulo si to päť z očakávaných jubilujúcich manželských párov, Ivanovičovci sa žiaľ pre zdravotné problémy ospravedlnili. Keď sa všetci postupne podpísali do pamätnej knihy obce, z rúk starostu si prevzali kvety a „niečo na posilnenie“ v obálke. Nasledoval prípitok, štrngot čiaš, spev Špačinčanky, svadobná torta a potom sa zlatí manželia pobrali na posedenie pre dôchodcov, ktoré sa začínalo o pár minút v kultúrnom dome.
Mária a Ladislav Vyskočovci
„Do Špačiniec chodili na zábavy aj chalani z Paderoviec. Jeden sa mi veľmi páčil. Začali sme spolu tancovať... Kamarátstvo sme utužovali, keď Vladko chodil k nám futbal hrať. Veru aj na lyžiach chodieval domov do Paderoviec.
Chodili sme spolu dva roky, potom odišiel na dva roky na vojnu. V októbri sa vrátil a v januári bola svadba.V októbri 2004 sme oslavovali moju sedemdesiatku v Bohuniciach v kaštieli. Stálo to takmer 13 tisíc. V januári sme mali výročie. Až keď deti prišli za mesiac, pripomenula som to. Ale iba tak v tichosti. Ponúkla som, čo som mala navarené, nerobili sme žiadne veľké oslavy. Načo zbytočné výdavky, veď my už nič nepotrebujeme. Aj keď naši boli trocha urazení, že som nepovedala,“ spomína na zoznámenie a „oslavu“ výročia Mária Vyskočová a vyťahuje z tašky rodinné fotografie z narodenín. „Bolo nás dvadsaťjeden, iba tých najbližších,“ hovorí hrdo.
Nečudo, veď Vyskočovci vychovali štyri deti. Dodnes k nim pribudlo osem vnukov. „Narodenie detí - to bol ten najväčší zážitok. Priviedli sme ich do života, všetci šťastlivo žijú, všetko je v najlepšom poriadku,“ spokojne dodáva Ladislav Vyskoč. Ak zdravie vydrží, chcú sa s vnukmi ešte nejaký ten rok tešiť. A pritom robiť v záhradke, chovať zajačiky, sliepky. „Život nás ešte baví, pokiaľ zdravie, aj keď je narušené, ešte ako tak slúži,“ prisviedčajú Vyskočovci.
Ľudmila a Vladimír Kollárovci
Chodili spolu do školy do Trnavy. Ale osobne sa zoznámili pri ping-pongovom stole v hostinci. „Myslím, že iniciatíva vyšla s manželkinej strany, ale bol som rád, lebo sa mi veľmi páčila,“ spomína pán Kollár. Poldruha roka chodenia stačilo Ľudmile a Vladimírovi, aby sa natoľko spoznali, že sa rozhodli pre sobáš.
Narodili sa im dve dcéry a dnes už majú aj štyri vnučky.
„Najviac nás spájala radosť z detí. Utieklo to všetko ako voda! Akoby to včera bolo. Teraz ma bolia kolená,“ sťažuje sa pani Ľudmila a pán Vladimír dodáva, že chodia po doktoroch: „Už len jeden druhému sa venovať, pomáhať si. Veru zdravie nebolo veľmi dobré, mohlo byť aj lepšie. Prišli aj bolestné chvíle, ale život dáva všeličo a človek musí brať všetko tak, ako ide.“
Voľný čas trávia manželia v záhradke, a pán Kollár sa naviac venuje rybárstvu.
Anna a František Blahovci
„Vychovali sme dve deti, máme štyri vnúčatká. Deti sa nám vydarili, všetko je veľmi dobré, poslúchajú, robia nám radosť, len svadby sa babička nedočká,“ chváli i ponosuje sa zároveň pani Anna. Nuž, doba je taká. Vnučka má 23 rokov a ešte tri roky bude chodiť do školy, študovať právo...
Manželia Blahovci sú hrdí na to, že si postavili chalupu a bývajú vo svojom vlastnom. „Ešte aby sme aj ďalšie roky prežívali tak ako doteraz,“ želajú si. Zo skúseností hovoria, že partneri musia mať v sebe vieru a lásku a musia si navzájom odpúšťať. Pán František je vďačný za starostlivosť svojej manželke, ktorá mu vyvára, čo len chce. Pani Anna zasa obdivuje na manželovi jeho pracovitosť.
A ako oslávili? „Manžel kopal záhradu aj so synom a s vnukom. Ja som varila a poobede som bola na kamarátkinom pohrebe. Ani sme len nešuchli, že je významný deň. Načo budeme deťom starosti robiť, hneď by kupovali bohvie čo. Radšej sme nepovedali nič a až na Sviatok všetkých svätých, keď prídu, čo-to prichystám, potom im povieme že sme sa dožili 50. výročia svadby,“ plánuje pani Blahová.
Oľga a František Sersenovci
Za najkrajšie životné okamihy pokladajú narodenie piatich detí. Dnes sa tešia z jedenástich vnúčat vo veku od 22 do 6 rokov. „Už by sa mohli začať ženiť a vydávať,“ želá si pani Oľga, ktorá si krátko po svadbe postavila s manželom svoj domček. Nemali už rodičov, boli od svadby bez nich. Starali sa však o jedného dedka, ten ešte poldruha roka žil. Keď zomrel, ostali celkom sami.
Receptom na dlhoročné dobré manželstvo je podľa Františka a Oľgy Sersenovcov vzájomná tolerancia. Prípadné nedorozumenia treba zavčasu uhasiť, vyriešiť a pamätať na to, že ani slnko stále nesvieti. Príde búrka, zahrmí, vyčasí sa - a je pekné počasie ďalej. Podstatné je vedieť sa uzmieriť a prehltnúť zlo.
„Čas uteká, starneme, deti sú preč... Ostali sme doma sami dvaja a veľmi sa bojíme, čo bude, ak jeden z nás odíde. Prichádzajú choroby, potrebujeme lieky a sme radi, že sa môžeme o seba oprieť,“ hovorí pán František, ktorého si manželka výnimočne váži pre jeho pracovitosť. „Pedinuje ma, chodí do obchodu na nákupy,“ dodáva. A vari by sa patrilo na pána Sersena prezradiť i to, že ako 40-násobného bezpríspevkového darcu krvi ho ocenili Zlatou Janského plaketou. Potom daroval krv ešte dvakrát.
Helena a Pavel Trepáčovci
„Porozumenie, spokojnosť, pohoda aj dohoda, je treba jeden druhému odpúšťať a pochopiť ho, vzájomne sa podržať - a vyjde to,“ prezrádzajú svoj recept na 50-ročné manželstvo Helena a Pavel Trepáčovci.
Tvrdia, že podľa toho treba aj deti vychovávať. Sami priviedli na svet dve. A teraz už majú aj štyroch vnukov, najmenšia vnučka je štvorročná.
„Je to naše slniečko. Plánov už veľa nemáme, prajeme si hlavne s vnúčencami sa pobaviť. Starší ľudia toho už veľa mať nemusia. Hlavné je zdravie a potom potrebujú porozumenie a pochopenie,“ vysvetľujú. To sú aj hodnoty, ktoré si navzájom na sebe vážia a pán Pavel je pyšný na manželku, že je dôsledná a vždy sa vie postarať, aby v domácnosti a dome všetko klapalo a všetko bolo.
„Je pekné od starostu, že si na nás spomenul a pripravil túto milú slávnosť. Málo párov sa dožíva päťdesiatročného jubilea. My všetci sme mali to šťastie a, prosím, poďakujte za nás vedeniu obce za pozornosť a spríjemnenie našich vzácnych chvíľ,“ poďakoval za jubilantov Pavel Trepáč.
Janka Pekarovičová
