ľ a hlavný staviteľ Uhorskej kráľovskej komory Johann Baptista Martinelli. Z pôvodného kaštieľa sa i dodnes zachovala baroková výzdoba, i keď nasledovali ďalšie veľké prestavby. V roku 1775 povýšila panovníčka Mária Terézia Antona do grófskeho stavu s právom písať sa Anton Brunsvik de Korompa (z Krupej).
Po jeho smrti sa pánom domu stáva jeho druhorodený syn – pokračovateľ právnickej tradície Jozef Brunsvik. Vzhľadom na svoje spoločenské postavenie a vkus sa rozhodol za pomoci uznávaných odborníkov vybudovať nádherné rodinné sídlo. Významný architekt Ján Josef Talherr prestaval kaštieľ do barokovo-klasicistickej podoby. Antonov umelecký duch sa prejavil aj vo vybudovaní divadla s pôdorysom korytnačky, oranžéria plného južných rastlín, domčeka pre záhradníka, kúpeľného domčeka v záhrade a množstva altánkov, medzi ktorými dominoval čínsky.
Z vyše sto hektárového pozemku sa stalo miesto pre kultúrne vyžitie, vášnivú poľovačku i oddych v romantickej zeleni. Poľovnícka vášeň rodiny odsunula plánovanú železničnú trať až do vedľajšej dediny. Dôvod je prozaický - hlučné vlaky by odplašili zver, a to by poľovníkom nehralo do karát... Prizvaný záhradný architekt Henry Nebien z Belgicka vyčaroval anglický park zobrazujúci ideálnu krajinu so siedmimi pahorkami, jazierkami, jaskyňami i šumivými vodopádmi. Úplne rovnaký kaštieľ Talherr postavil aj Jozefovmu bratovi Antonovi, ktorý v Mártonvasári založil maďarskú vetvu rodiny Brunsvikovcov. Jej členovia však radi a často prebývali na druhej strane Dunaja.
Rod sa zachoval cez Jozefovu dcéru Henrietu, ktorá vydajom za Hermana Choteka spojila dva známe rody – Brunsvikovcov a Chotekovcov. Chotekovci pochádzali z Čiech a jednou z tejto rodiny bola aj Žofia Choteková, ktorá uzavrela nerovné manželstvo s následníkom habsburského trónu Františkom Ferdinandom d´Este. Ich spoločná smrť v Sarajeve rozpútala 1. svetovú vojnu.... Priamo pre Dolnú Krupú sa však z tejto rodiny významne do rodinnej kroniky zapísala vnučka Henriety a Hermana - Mária Henieta Choteková, ktorá žila na prelome 19. – 20. storočia a starala sa o niekdajšiu slávu kaštieľa. Ten iba pre vyvolené oči hostí predvádzal zbierky rôznorodého nábytku, ázijského porcelánu, vyše dvesto obrazov, medzi ktorými sa skvela Leonardova škola i samotný Rafael. Pýchou knižnice bola unikátna zbierka tisícok kníh a mimoriadna obrazová galéria. A šikovná vnučka pridala ešte jeden punc – rozárium, v ktorom sa nachádzali tisícky prekrásnych ruží.
V roku 1946 sa dostal kaštieľ do rúk revolučného výboru, ktorý nezabránil vybieleniu jeho komnát miestnymi i nemiestnymi obyvateľmi. Z pôvodného zariadenia sa nezachovalo absolútne nič. Správa kaštieľa sa doposiaľ snaží tieto „postrácané“ či už umelecké diela alebo iné drahocenné kúsky z komnát zachrániť.
Ani nasledujúce roky nepridali kaštieľu k udržiavaniu historickej hodnoty. Od spomínaného roku si vzalo kaštieľ pod svoj patronát Povereníctvo zdravotníctva, ktoré tu zriadilo ústav na liečenie tuberkulóznych chorôb, neskôr jeho priestory slúžili pre duševne chorých pacientov a až v roku 1978 sa navrátilo do sídla Brunsvikovcov umenie. Svoj domov tu našli všetci slovenskí skladatelia. Od začiatku roku 2003 prešiel celý kaštieľ aj s areálom do správy Slovenského národného múzea a vzniklo Hudobné múzeum. Myšlienka sa zrodila pre dlhoročnú dychovkársku tradíciu, pre prítomnosť Beethovena a zároveň kvôli bratom Dopyerovcom, ktorí zostrojili rezofonickú gitaru – dobro. Majetok Brunsvikovcov sa však výrazne „stenčil“ a zmenil. Po pozemkovej reforme z roku 1947 ostal kaštieľu park s rozlohou iba 17 hektárov, mnohé významné objekty boli zrovnané so zemou, napríklad aj divadlo, ktoré vzniklo ako druhé na Slovensku po erdödyovskom v Hlohovci. Priestory kaštieľa i parku slúžia pre mladé dvojice, ktoré sa rozhodnú spečatiť svoj manželský sľub.
Dolná Krupá – rodisko tajomnej lásky
Devätnásť rokov po úmrtí Ludvika van Beethovena sa objavili v jednom z jeho viedenských bytov 13 ľúbostných listov neznámej. Úvodné slová „Môj anjel, moja láska, moje všetko...“ nenechávajú mnohých bádateľov roky pokojne spať. Okrem nich a ďalších prekrásnych slovách vyznania, dňa a mesiaca pisateľ zamlčal rok, miesto a meno milovanej. Komu patrilo umelcovo srdce, keď ju zahalil rúškom tajomstva? Adeptiek je viacero. K Dolnej Krupej sa viažu hneď tri. Mladučká Giulietta Guicciardiová bola sesternicou Terézie Brunsvikovej z maďarskej vetvy. Obe Beethoven učil hrať na klavíri a obom venoval po skladbe. Myšlienka na ľúbostnú sonátu Mesačný svit pre Giulettu vznikla práve v Dolnej Krupej. Adresátka sa však vydala za talianskeho skladateľa, čím sa utužil vzťah Beethovena k Tereze. Jeho životopisec Antonín Zhoř tvrdí, že pod jednou z líp v parku požiadal o ruku práve ju. Odmietla ho však kvôli námietkam rodiny o jeho neurodzenosti. Svoje srdce Tereza radšej rozdala medzi uhorské siroty. Správca kaštieľa Henrich Krč ale tvrdí, že pozornosť bádateľov by sa mala upriamiť na Terezinu sestru Jozefínu, ktorá sa stretla so skladateľom v Dolnej Krupej ako čerstvá vdova. Podľa všetkého s ním čakala dieťa, kvôli čomu ju rodina rýchlo druhýkrát vydala do Maďarska. Dôvod utajenia je teda jednoduchý – stavová nerovnosť. Iný dôvod našli americkí filmári a aj milenku našli v inej žene. Mala ňou byť jeho švagriná, ktorá porodila jeho dieťa. Filmovým dieťaťom bol v skutočnosti hudobníkov synovec Karl, teda jeho jediný dedič. Zoznam kandidátok sa stále rozširuje.
Romance z Dolnej Krupej sa hypoteticky môžu zhodovať s časom vzniku listov. Hoci chýbajú roky, podľa starých kalendárov dátumy na listoch sa zhodujú s jeho návštevami v Dolnej Krupej.
Najväčšie rozárium v strednej Európe
Ružová kráľovná. Aj tak volali Máriu Henrietu Chotekovú, ktorej zbierka vypestovaných ruží nemala v Strednej Európe devätnásteho storočia obdobu. Jej šesťtisíc ruží tromflo aj známe dvojtisícové petřínske rozárium. Mária Henrieta sa o svoje „lásky“ starala skutočne svedomito. Šľachtila ich s množstvom spolupracovníkov a každej odrode pridelila porcelánový štítok s názvom. Jej najväčším skvostom bola odroda „nordlandrosen“ - severské ruže, ktoré vydržali aj tridsaťstupňové mrazy. Ich krása prilákala do dediny nejedného zvedavca. V prvej svetovej vojne nastúpila pestovateľka ako zdravotná sestra do trnavskej nemocnice a rozárium aj kvôli nedostatku mužských pracovných síl postupne chradlo a zaniklo. Ich pestovateľka dožila svoj život v kláštore u školských sestier v Trnave. Rabovanie kaštieľa už nedokázala prežrieť tak, ako zánik jej ružového impéria. Keď krutí „novopáni“ pred jej očami spálili
pyramídu zo vzácnych kníh, celkom sa pomiatla. Ešte v ten rok zomrela v úctyhodnom veku 83 rokov. Aj na jej počesť nedávno miestni obyvatelia ružiarsku tradíciu opäť obnovili a po kraji rozvoniavajú rôznorodé odrody.
Romain Rolland po stopách Beethovena
Do Dolnej Krupej zavítal aj známy spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, Francúz Romain Rolland. Pritiahol ho tu tajomný príbeh lásky Ludvika van Beethovena a jeho neznámej nesmrteľnej milenky. Patril medzi tých, ktorí sa túto záhadu snažil rozlúštiť. O Rollandovi koluje chýr, že ak chcel spoznať život umelca, začal brať hodiny klavíra. Jeho romány boli preto veľmi dôveryhodné. Po publikovaní jeho Beethoven a ženy zrejme každý veril, že záhadnou ženou bola Amalie Sebaldová, ktorá ho sprevádzala na koncertoch a kúpeľoch. Nie je známe, ako dlho tu Rolland pobudol a dokonca ani kedy obec presne navštívil. Jeho príchod sa však spája s unikátnymi fotografiami, ktoré našla terajšia správa kaštieľa v Západoslovenskom múzeu v Trnave. Sú jediným svedectvom o vzhľade interiérov z čias, kedy bol obývaný. Predpokladá sa, že pochádzajú z obdobia pred rokom 1936, kedy sa Slovensko elektrifikovalo. Na fotkách sú ešte lustre so sviecami. Fotografie urobilo štúdio Kabáth zrejme kvôli tomuto Francúzovi.
Hudobné múzeum pracuje na obnove
Hoci správe kaštieľa ostalo iba 17 hektárov parku i tak má s jeho úpravou dosť práce. Podľa Henricha Krča je ich veľkou snahou dostať ho do pôvodnej podoby, pretože skrýva viaceré jedinečnosti ako strom sekvojovec obrovský, ktorý u nás nikde nenájdete. Podobne múzeum plánuje zrekonštruovať aj priestory kaštieľa. Pri tejto príležitosti vytvorili už dva grantové projekty, pri ktorých im pomocnú ruku ochotne podali viaceré inštitúcie mesta Trnavy. Prvé ovocie oživenia hudobnej tradície pomaly dozrieva. Kaštieľ pravidelne víta hostí na koncertoch, na ktorých sa ozýva i Beethovenova hudba. V komnatách múzea si môžu návštevníci vychutnať aj stálu expozíciu historických hudobných nástrojov a iných unikátov. Vedľa kaštieľa stojí tiež Beethovenovo múzeum, jediné na Slovensku. Hoci ho Brunsvikovci pozvali ako váženého hosťa, nemohol s nimi bývať pod jednou strechou. Dnešná pamätná izbietka bola jeho bydlom i miestom, kde mohol v pokoji komponovať.
Všetko nasvedčuje tomu, že do kaštieľa a Dolnej Krupej sa vracia bývalý umelecký život a nielen on zvyšuje počet domácich či zahraničných návštevníkov.
