Ako dvadsaťdvaročný mladík dostal výnimočný trest – osemnásť rokov nepodmienečne. Prežíva ich v leopoldovskom ústave na výkon trestu odňatia slobody. ,,Je to pre mňa veľa. Ale iba v tom zmysle, že som stratil slobodu a kontakt s rodinou na toľké roky,“ zdôvodňuje svoj pobyt za múrmi pevnosti. Je mu ľúto, že deti museli vyrastať bez otca. ,,Strašne veľa som stratil, no ešte viac získal. A na tom staviam svoj ďalší život,“ rozjíma o sebe.
Manželka sa s ním rozviedla. Má troch synov a dcéru, boli ho i párkrát navštíviť. Zväčša sú však v písomnom kontakte. Aj za to je vďačný.
Začiatkom deväťdesiatych rokov bol dlhodobo nezamestnaný. Neskôr bol rád, že začal pracovať ako čašník. A to bolo ložisko všetkých problémov. Spoznával množstvo nových ľudí, aj tých zlých. Nechal sa zlákať k trestnej činnosti.
Objaviť v sebe človeka
,,Neistota vo väzbe ma ubíjala. Začal som hľadať niečo, ale nevedel som presne čo. Len som blúdil,“ zamýšľa sa nad svojím pošramoteným osudom. Až po rozsudku prišiel zvrat. Obrovský a prázdny časový priestor si nedokázal predstaviť. Rozhodol sa: buď sa narodím, alebo zomriem. Nevedel kam a do čoho ide. Láska k priateľke, s ktorou sa zoznámil ešte na slobode, mu však neustále dodávala energiu.
Od začiatku začal na sebe pracovať. Všetko staré a zlé odhodil za hlavu.
Zo začiatku prečítal množstvo náboženských kníh, preštudoval rozličné filozofie. A nakoniec našiel sám seba. ,,Človek, keď chce, môže dosiahnuť obrovské veci. A ja mám cieľ – pozitívne myslenie,“ dopĺňa, plný chute do života. Zbytočne neubližovať druhým. A všetko zastrešuje láska. Práve tá ho drží. Vie, že keď zo seba niečo negatívne vyšle medzi ľudí, vráti sa mu to. Vždy sa snaží vytvoriť svoj pohľad na veci. ,,Človek sa môže veky trápiť, ja som sa s tým vyrovnal,“ dodáva.
V súčasnosti študuje francúzsky jazyk. Po ukončení výkonu trestu by chcel odísť do zahraničia. ,,Neviem, či sa vrátiť do rodného mesta. Asi na mňa budú všetci pozerať inou optikou,“ zasmúti si.
Za ten čas, čo je tu, sa už prispôsobil vnútorným podmienkam. Pretože zvyknúť si človek nemôže! Dosiahol maximum toho, čo sa dosiahnuť dalo. ,,Každý z nás musí na sebe neustále pracovať, najmä na osobnosti,“ filozofuje.
,,Rád spoznávam nových ľudí. Odsúdených i personál,“ poodhaľuje svoju osobnosť. Už dávnejšie sa vo voľnom čase venuje drevorezbe. V artefaktoch zachytáva časti svojho života a vnútro, výkriky z duše. Nikdy nehľadal nejaký námet alebo motív. ,,Nie sú to umelecké diela, som to iba ja,“ predstavuje svoju činnosť. Aj napriek tomu svoje výrobky poskytol na výstavu. Ale nepredal by ich. Má k sochám veľmi kladný vzťah. Vyrezáva však i iné, drobné predmety z dreva. Ale len ako koníček.
,,Čo som tu dosiahol, to si musím odniesť von,“ hovorí. Do sveta musí vstúpiť pripravený. ,,Vlna davu za bránami by ma inak prevalcovala. Ostal by som bez šancí,“ vysvetľuje. Preto denne sleduje spravodajstvo a číta noviny. Doba, v ktorej žil, je dávno preč. Vonku by ho teda nemalo nič prekvapiť. Možno sa bude venovať drevorezbe alebo reštaurovaniu nábytkov. Pretože prácu musí človek mať.
Dvadsaťsedem odsúdených s výnimočným trestom
,,V ústave na výkon trestu odňatia slobody a ústave na výkon väzby Leopoldov sú umiestnení odsúdení druhej a tretej nápravnovýchovnej skupiny. A máme tu výnimočné a doživotné tresty,“ vysvetľuje zástupca riaditeľa Peter Kolena. Nápravnovýchovnú skupinu určuje súd. Ale v záujme zvýšenia efektívnosti zaobchádzania s odsúdenými, sa títo zaraďujú v ústave, v rámci vnútornej diferenciácie do diferenciačných podskupín.
Od najprísnejšej po najmiernejšiu. Sú tu za násilné trestné činy ako vraždy a znásilnenia. Na oddiele, kde sú umiestení odsúdení, ktorým súd uložil výnimočný trest odňatia slobody sa v súčasnosti nachádza 27 odsúdených z toho 7 na doživotie.
,,Čo sa týka účinnosti zaobchádzania s odsúdenými, posun je určite k lepšiemu,“ informuje zástupca. V tomto roku od januára do septembra zaznamenali 54 presunov odsúdených do podskupín s miernejším režimom. ,,V opačnom smere boli len štyria. Porušili podmienky režimu v danej diferenciačnej podskupine,“ dodáva. Záujem o presuny do miernejších podskupín určite je. Kto sa na základe pozitívneho správania dostane do diferenciačnej podskupiny A, má právo byť v otvorenej cele. A to už je veľká výhoda. Ostatné podskupiny zostávajú naďalej v tých zatvorených. ,,Teda proces resocializácie odsúdeného ide asi pozitívnym smerom,“ hodnotí štatistiku P. Kolena. Odsúdený si sám svojím správaním určuje, kam ho umiestnia. ,,Svoju úlohu zohráva i zaradenie do pracovnej činnosti,“ dopĺňa.
Za slobodou
Pri výnimočných trestoch – nad pätnásť rokov a doživotí je ťažko niečím človeka motivovať. ,,Snažíme sa, aby tí ľudia neboli len zatvorení. Momentálne sme našli možnosti ako ich zamestnať,“ vysvetľuje P. Kolena. Doživotní však nesmú opustiť celu. Pracujú teda priamo v nej – ručne šijú obuv. Opúšťajú ju len pri vychádzkach.
Najdôležitejšiu úlohu však pravdepodobne zohráva duchovná starostlivosť. Pravidelne sem chodia na návštevy hodnostári z väzenských i civilných cirkevných organizácií. Odsúdení sú pozbavení len určitých práv z rozhodnutia súdu, nie všetkých. Stanovené sú povinnosti, ktoré musia odsúdení dodržiavať. ,,A my taktiež musíme rešpektovať ich práva. Sú to predsa ľudia,“ vysvetľuje P. Kolena. Na cele sú väčšinou sami, maximálne dvaja. Preto sa snažia zapájať ich taktiež do športovej činnosti. Majú tu miestnosť, v ktorej sa stretávajú. Môžu si zahrať šachy alebo ping-pong. ,,Je to mierne, ale chceme ich aspoň takýmto spôsobom motivovať k životu,“ dodáva. Pokusy o samovraždu ani o útek však zatiaľ, našťastie, nezaregistrovali.
V ústave pôsobí okrem pedagógov a psychológov aj sociálny pracovník. Náplňou jeho činnosti je kontakt s organizáciami mimo ústavu – najmä s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v miestach bydliska odsúdených. Ústav stráca po prepustení kontakt, dohľad a prehľad nad tým človekom. Po prekročení brány už nie je odsúdený. Nikto nevie, čo sa s ním deje. ,,Aby sa tí ľudia vonku nestratili, to je úloha sociálneho pracovníka,“ dopĺňa.
Od septembra začal platiť zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. V zmysle tohto zákona koordinujú prvé kroky odsúdených po opustení ústavu. Ak nemajú rodinu a domov, pracovníci ich aspoň dočasne zabezpečia. Potom však závisí od každého z nich, ako sa uchytí.
Keď odsúdený končí výkon trestu, mesiac vopred vyrozumievajú príslušné úrady. Kurátori si pýtajú údaje o správaní, hodnoteniach a možnostiach osobnosti. Potom s odsúdeným pracujú. ,,Ten prechod už nie je taký – zatvoria sa brány a je koniec. Snažíme sa im pomáhať,“ vykresľuje P. Kolena. Ale pracovníci nemôžu viesť človeka po celý život. Pri prvých krokoch mu poskytnú dočasné ubytovanie v azylovom dome a finančnú pomoc. Pokračovanie záleží len na ňom.
,,Prípadov recidívy existuje stále dosť. Asi iba oni sami vedia, prečo to robia. Azda im je takýto život pohodlnejší,“ uvažuje zástupca.
Jedenásť rokov za mrežami
Vyrastal na dedine až do osemnástich rokov. Vyštudoval strednú priemyselnú školu v odbore strojný mechanik. S touto profesiou sa potom zamestnal. V bani. Tam pracoval štyri – päť mesiacov. V deväťdesiatom prvom roku odišiel aj s kamarátom do Španielska za lepším zárobkom. Prácu si však nenašli. ,,Nezadarilo sa, skúsili sme na jeseň Francúzsko, tam mám i príbuzných,“ vysvetľuje ďalší z odsúdených. Vzájomné vzťahy však po revolúcii ochladli. Cítil, že im je na obtiaž. Vrátil sa domov a absolvoval rekvalifikačný kurz v odbore mäsiar-údenár. Zamestnal sa v mäsokombináte. Jeho finančná situácia sa nezlepšovala. Skúsil šťastie na iných miestach. Vzdelanie si rozšíril v odbore krupiér. Asi dva roky robil v kasínach takmer na celom Slovensku. Potom odišiel do Berlína. Tu ostal až do roku 1996.
,,Mám dve deti. Som rozvedený. Minulý rok si manželka našla nový vzťah. Nezazlievam jej to. Predsa len, som tu príliš dlho,“ hovorí. V roku 1999 nastúpil do výkonu trestu na jedenásť rokov. Súčasne stratil množstvo kamarátov. ,,Len teraz som zistil, akí sú kamaráti,“ dopĺňa. Ostali mu traja. Tí ho chodia i navštevovať.
Vždy bol zamestnaný. Aj teraz, vo výkone trestu pracuje. Budíček má o piatej, o šiestej už nastupuje do práce. Bežný väzenský pracovný čas končí o pol tretej. ,,Vzal som si navyše brigádu. V jedálni robím vo výdajni stravy,“ poznamenáva. Preto mu osobné voľno začína až o siedmej večer a trvá do desiatej. Vtedy najradšej číta a vzdeláva sa. Odsúdení majú prístup k ústavnej knižnici. A v nej sú aj nové tituly. ,,Teraz som dočítal Da Vinciho kód. Bolo to veľmi zaujímavé,“ chváli sa.
Tvrdí, že je nevinný
,,Som veriaci, ale do kostola chodím len vianočné sviatky,“ hovorí.
Hráva futbalovú ligu i nohejbal. V minulom roku absolvoval 250 hodín anglického jazyka. Ovláda i nemecký jazyk. ,,V dnešnej dobe, ak sa chcem zaradiť, musím ovládať aspoň jeden cudzí jazyk,“ vysvetľuje. Po skončení trestu chce odísť preč. ,,Trikrát a dosť. Nemôžem si dovoliť opäť nejaký kiks. Našej justícii neverím. Tých jedenásť rokov je dosť. A ja sa stále cítim nevinný,“ tvrdí.
,,My sme tu na to, aby sme plnili nariadenie súdu. Ten určuje mieru viny. My neposudzujeme, kto je vinný a kto nie,“ ohradzuje sa P. Kolena.
Až tu si odsúdený uvedomí, o čo prišiel. ,,Päť rokov som mal veľmi dobrý vzťah s manželkou. Syn i dcéra si otca príliš neužili. No ešte stále som s nimi v kontakte. Nie je to žiadna výhra, keď sa sem človek dostane na toľké roky,“ nadhadzuje odsúdený. Vo svojich tridsiatych piatich rokoch si uvedomuje, o čo prichádza a čo stratil.
,,Kamarátstva, ktoré vznikajú tu, no... Nie je to ono. Človek má odstup. Ľudia sú všelijakí,“ dodáva. Sú tu chlapci, ktorí si uvedomili, čo spravili. Snažia sa viesť normálny život, aby sa mohli zapojiť do chodu bežného sveta. Nemrhajú časom, sú zamestnaní, študujú. ,,Hlavné je mať denný harmonogram a pracovné zaradenie. To motivuje. Už viem, čo je to samota. Štyri roky som bol vo väzbe.“
Silu mu dodáva návrat do života. ,,Mal som dobrý život i po rodinnej stránke. A viem, že keď sa vrátim, ešte bude dobre. A ja sa vrátim a zaradím sa do života.“ Dôležitá je aj opora v rodine. Sú chlapci, ktorí nemajú kam ísť. A ak chcú prežiť, musia sa nejako uživiť. S tým stúpa riziko recidívy. V ústave sú naučení na pravidelnú stravu i starostlivosť. A vonku prázdnota.
,,Nikto z nás nemôže povedať, že sa sem nedostane. Ja som s tým tiež nepočítal,“ hovorí. Dve nite ľudských ciest sa neustále krútia a zamotávajú.
V nasledujúcom roku si chce podať žiadosť o podmienečné prepustenie. Predpokladá, že by mohla byť úspešná. ,,Moje správanie je na úrovni. Ale všetko závisí na rozhodnutí súdu,“ vyslovuje svoje nádeje. Už ho i preradili z tretej nápravnovýchovnej skupiny do druhej. ,,Chcem dostať od života ešte jednu šancu. To je všetko!“
Keď vyjde za brány leopoldovskej pevnosti bude musieť začať od začiatku. Za tie roky sa toho mnoho zmenilo. Má v pláne založiť novú rodinu. ,,Život s deťmi to je paráda. Detský krik, džavot. To mám rád,“ hovorí.
Priateľsky sa rozlúčime. Zámky na cele cvakajú. Ak chlapci vydržia, majú to za pár.
Rasťo Piovarči
Foto: autor a archív TN