Keď v šesťdesiatych rokoch zakladali hrnčiarski majstri Ján Sklenár, Jozef Dudáč, František a Stanislav Polakovičovci pridruženú keramickú výrobu v Hlohovci, prestávalo byť toto remeslo remeslom.
,,Existovali normy, ktoré sme museli napĺňať, pritom sme vždy vraveli kontrolórom, že nie sme stroje,“ hovorí pre MY-Trnavské noviny šesťdesiattriročný keramikár S. Polakovič. Jeho strýc František bol zakladateľom prvej generácie majstrov v Siladiciach.
Vyučený bol tak ako ostatní majstri - v Modre. Všetci pracovali ako slobodní umelci a remeselníci pre Ústredie ľudovo-umeleckej keramiky v Bratislave (ÚĽUV), ktoré existuje dodnes. Nevýhodou tejto a podobných inštitúcií je však závislosť na štátnych dotáciách. ,,Myslím si, že sa chcú priživiť na šikovných remeselníkoch. Pretože sú neziskoví, neodvádzajú veľké dane,“ informuje nás tridsaťsedemročný syn S. Polakoviča Roman.
Podľa neho ani u nás pôsobiace cechy nechránia dostatočne tradičné remeslo. ,,Keby ho chránili, už dávno by od štátu vybavili rozličné dotácie a úľavy,“ komentuje situáciu. Ministerstvo kultúry síce požaduje, aby udržiavali svoju tradíciu, no to je tak všetko.
Daňová politika štátu keramikárov postupne likviduje. Už v deväťdesiatom treťom roku zaviedli pre remeselníkov voľnú živnosť. V rámci nej ponechali zopár remesiel, ale keramika sem nepatrí. Majstri si teda nemôžu odrátať paušálne náklady, pretože nie sú zaradení medzi remeselníkov. Pritom hlinu, pracovné náradie i hrnčiarske pece si vyrábajú sami. ,,A spracovať kvalitne hlinu, to chce skúsenosti,“ dopĺňa S. Polakovič.
Vyrábajú asi tisíc druhov keramiky. Základných je približne dvadsať – hrniec, tanier, čútorka... Vždy sa vedeli prispôsobiť požiadavkám ľudí. ,,Už som dokonca vyrábal aj tenisové rakety ako krytky na žiarovky,“ spomenie si jeho syn.
Mladých remeslo dnes nezaujíma, vedia, že ich neuživí
Dnes sa na školy s keramickým zameraním hlási čoraz menej žiakov. Príčinu vidí R. Polakovič v tom, že človek sa v tejto branži uživí len veľmi ťažko. Kedysi bolo 5 – 6 keramikárov, ale dnes ho majú v každej dedine. Kým sa ,,oddelia“ kvalitní od nekvalitných, chvíľu to trvá.
,,Mňa vždy zaujímalo ako prežiť. Mám obchodného ducha. A čo poviem, to i spravím. Kvalita je u mňa na prvom mieste,“ hrdí sa R. Polakovič. Najprv si splniť svoje povinnosti, až potom môže nasledovať zábava. A v tom je zmysel celého remesla.
Obaja majstri prísne rozlišujú medzi remeslom a umením. Kým umelcovi trvá výroba jedného kusu niekoľko mesiacov, majster hrnčiar ich za ten čas vyrobí tisíce. Kruh, hlina, pec – to je základ jeho remesla. ,,Samozrejme, umelci svoju tvorbu preciťujú. Ale mojou prvoradou úlohou ako remeselníka je, aby výrobky slúžili ľuďom,“ zaškoľuje nás.
Cieľom umeleckých artefaktov je vytvárať estetický zážitok. Majster cíti rukami. Presne odhadne koľko treba hliny na taký a taký hrniec, šálku, či tanier. Nepotrebuje ani mierku. Remeslo je remeslo, po technologickej stránke má vždy navrch od hocijakého umelca. ,,Ja proti výtvarníkom nič nemám, uznám prácu tých, u ktorých vidím, že do obrazu alebo plastiky niečo dali,“ pripomienkuje. R. Polakovič na úvahy o vlastných pocitoch pri remesle nemá čas. Musí vyrobiť dohodnutý počet kusov, ktoré spĺňajú stanovenú kvalitu a požiadavky klienta.
Drienkovica pre Šustera, gitara pre Mikušeka
Ale situácia na dnešnom trhu ho znepokojuje. Vinu však prikladá nízkej kúpnej sile slovenského obyvateľstva. Dnes o ľudovú keramiku nemá záujem nikto. ,,Kedysi v Modre na trhoch už ráno stáli ľudia v rade, aby si kúpili vázu. Bolo to niečo ako stáť na chlieb,“ privoláva ducha minulosti. A zahraničný zberateľ k nemu zavíta málokedy. ,,Turista z cudziny vie, že na Slovensku keramika nie je žiadna vzácnosť. Hocikde ju kúpi za pár korún,“ hnevá sa. Ručnú robotu si dnes nedoceňujeme. Potom musí človek vymýšľať rozličný reklamný tovar.
Majstrovým cieľom je dostať do predaja výrobky typické pre obce a mestá z regiónu, napríklad pre Trnavu mestskú vežu. ,,Nedávno som robil leopoldovský pranier alebo Bakchusa pre vinárov,“ chváli sa majster. Cena takýchto výrobkov nie je ohromujúca. Remeselníci ich vyrábajú veľa, aby prežili. Obchodníci si však vždy účtujú k nákupnej cene ešte sto percent navrch. Predávajú to ako bytový doplnok - a vtedy je po celom umení.
,,Vyrobil som keramickú gitaru pre Allana Mikušeka. Pripravenú som mal kedysi aj čútorku na drienkovicu pre prezidenta Šustera. Ale nakoniec sa to nezrealizovalo,“ hovorí R. Polakovič. I v televíznych inscenáciách občas vidieť ľudovú keramiku jeho otca, či ostatných spomenutých majstrov.
Nerozlišuje medzi peknou a škaredou keramikou. Dôležitá je jej úžitkovosť a kvalita. Preto nemá príliš v láske keramikárov, čo svoje výrobky odlievajú. ,,Rozoznám, čo je ručná a čo strojová robota. Tam je veľký rozdiel,“ vysvetľuje. Dobrá hlina musí zvoniť! Kvalita výrobkov spočíva v točení. Remeselník je ten, čo voľnou rukou a len s pomôckami narobí kusy rovnaké a dobré tak, aby bol každý ako jeden a len s drobnými odchýlkami. A preto stále platí – každý kus je originál.
,,S našou robotou sme sa vždy chceli priblížiť k ľuďom. O umeleckosť a slávu nám nikdy nešlo,“ ukončuje rozhovor S. Polakovič. Majstri si sadajú na trojnožky a roztáčajú hrnčiarske kruhy. Títo roboty majú zatiaľ našťastie dosť.
Rastislav Piovarči
Foto: autor, Roman Polakovič