V redakcii nám pribúdajú listy, v ktorých sa čitatelia opisom svojich životných situácií uchádzajú o pozornosť a podporu. Určite zaujme aj príbeh rodiny trnaČlánok pokračuje pod video reklamou
V redakcii nám pribúdajú listy, v ktorých sa čitatelia opisom svojich životných situácií uchádzajú o pozornosť a podporu. Určite zaujme aj príbeh rodiny trnavsko-klčovianskych trojčiat.
„Pomohla by nám každá koruna! ’Baby‘ začali od septembra chodiť do prípravky na Špeciálnu základnú školu v Trnave. Potrebujú oblečenie, obutie, platiť musíme za asistentku, za špeciálne pomôcky, za masážne gély... A dcéra dostáva opatrovateľské na všetky tri iba 9,5 tisíca. Otec trojčiat na súde o výživné povedal, že on okrem jediného zdravého syna iné deti nemá. Už dlhuje dcére na výživnom stotisíc, je po ňom vyhlásené pátranie...“ posťažovala sa nám stará mama Eva Krajčovičová.
Trojčatá - Natália, Michaela a Linda oslávia v sobotu 15. októbra siedme narodeniny. Polročným lekári diagnostikovali prekonanú mozgovú obrnu. Všetkým trom. Pediatri a neurológovia mali čo robiť. Vo februári 2004 špecialisti ortopedického oddelenia Detskej fakultnej nemocnice na bratislavských Kramároch trom malým slečnám urobili na každej nožičke tri operačné zákroky. Uvoľnili bedrové kĺby, ohnuté kolienka i napnuté členky. Najprv Natálii a Linde a o pár dní aj Michaele. Nádej, že po piatich rokoch budú konečne stáť na vlastných nôžkach, dostala reálnejšiu podobu. Linda je odjakživa najživotaschopnejšia, dnes chodí najlepšie. Natálka sa najradšej spolieha na opornú ruku mamy, starej mamy či iných dospelých. Miška bez choduľky na vlastných nôžkach zatiaľ stáť nedokáže, pravdepodobne sa podrobí ďalšej operácii...
Päť detí s mamou na ulici
Ako to bolo? Pani Eva Stanková sa po rozvode vydala druhýkrát. Túžila, aby k Paťovi a Peťovi, synčekom z prvého manželstva, pribudla sestrička. Až dva týždne pred pôrodom sa dozvedela, že čaká trojčatá. V októbri 1998 sa narodili tri dievčatká. Mesto pridelilo mladej rodine sociálny byt na Linčianskej. Lenže manžel a otec rodiny situáciu nezvládol. Starať sa o choré deti bolo nad jeho sily, nepomáhal, poriadne nepracoval, nestaral sa a v roku 2002 si našiel novú partnerku a rodinu opustil... Aj keď od otca synov dostávala nejaké peniaze, dlžoba na byte narastala a bytový podnik nariadil vysťahovanie. Päť detí s mamou sa ocitlo na ulici. Východiskom bola iba stará mama...
„Predala som svoj trnavský jednoizbový byt, veď do neho by som ďalších šesť ľudí nenapratala, a kúpili sme si starší rodinný domček v Klčovanoch. Toto radikálne riešenie mi spočiatku nebolo po chuti, ale nedalo sa inak a zvykla som si,“ spomína Eva Krajčovičová.
Domček potrebuje opravu
Vidiecky domček bol bez elektriny, strecha schátraná, vnútro potrebovalo zásadné úpravy, aby svoje miesto mala mama s piatimi deťmi i stará mama s manželom. Bolo treba zreparovať strechu, dokončiť tri izby a kuchyňu, veľkú kúpeľňu pre dievčatá, urobiť parkety...
„Strechu stále nemáme hotovú, o parketách iba snívame. Izby sú už ako-tak dokončené, s pomocou mobilného operátora je zariadená aj detská izba. Ale mnohé nám ešte chýba. A dievčatá potrebujú do školy oblečenie, topánok zoderú viac ako zdravé deti. Ešte šťastie, že chlapcom poskytuje otec všetko, čo potrebujú,“ popisuje situáciu „moderná“ stará mama, ktorá sa na internete dopátra každého zákona, naznačujúceho pomoc. „Zákony sú jedna vec, a realita druhá. Zistila som napríklad, že dievčatá majú nárok na príspevok na vybudovanie bezbariérovej kúpeľne. Ale na sociálnom to najprv popierali, a potom nám dali takú kopu žiadostí a tlačív, že sme ich ešte nestihli povybavovať,“ sťažuje sa.
Aj keď celá rodina drží pokope, peňazí je málo. Syn pani Krajčovičovej, strýko dievčat, skúšal organizovať benefičné koncerty. S prosbami o pomoc sa obracali osobne i písomne na ľudí, ktorým sa v živote darí. Spočiatku každý prejaví veľké nadšenie, ale väčšinou ostáva iba pri sľuboch. I keď niektorí, napríklad Obecný úrad Boleráz, pod ktorý miestna časť Klčovany patrí, neváhali siahnuť do vrecka.
Už sú z nich školáčky
Linda, Natálka a Miška vstávajú od septembra o pol šiestej ráno. Inak by do školy do Trnavy prísť nestihli. V prípravke sa o nich starajú špeciálne pedagogičky, psychológ, rehabilitační pracovníci. Školský rok budú mať na to, aby sa zžili so školským prostredím a aby pedagógovia posúdili, aké učebné zariadenie budú navštevovať.
„Ešte sú v škole príliš krátko. Zatiaľ sa nedajú robiť žiadne závery. Sú o rok staršie, ako ostatné deti. Môžem povedať len, že sú milé, snaživé, ale viac budeme vedieť posúdiť až po čase,“ zhodnotila neustále sa usmievajúce prípravkárky triedna učiteľka, špeciálna pedagogička Lýdia Nemčeková.
Keď prišla po trojčatá do triedy mamina, povešali sa na ňu ako na vianočný stromček, každá podstrkujúc hlavičku na pohladenie. A mamina, ktorá statočne prekonala obdobie, keď dievčatká na kolienkach rozodierali denne troje pančušiek, keď bolo treba k ním v noci nespočetne veľa ráz stávať, opatrovať ich po operácii, vie nežne pohladiť. Napriek tomu, že na tej nežnej dlani musela a bude musieť neraz obracať korunky, aby so svojimi piatimi deťmi, z ktorých tri sú vážne hendikepované, i pri obetavej pomoci celej rodiny ako-tak vyžila.
- pe -, foto: autorka
