a byť Vlčkovčanom. Dvadsaťtriročný herec Marek Giešberg s dlhými vlasmi a nákazlivým smiechom vo Vlčkovciach, obci blízko Trnavy, prežil väčšinu svojho mladého života spolu s mamou, bratom Martinom, dramaturgom, a otcom Mariánom, hercom, textárom, spevákom a poviedkárom.
Spočiatku ste vďaka otcovej práci viedli „kočovnícky“ život po rôznych miestach, no napokon ste si vybrali Vlčkovce. Prečo dedinu?
Sťahovali sme sa tam, kde otec dostal prácu. V Trnave mu ponúkli divadelný byt, a potom odišiel do bratislavského Slovenského národného divadla. Keďže nebol spokojný s tým, že vyrastáme na sídlisku, neodsťahovali sme sa do Bratislavy. V dedine videl pre nás ako deti väčšiu voľnosť. Pôvodne chcel kúpiť dom v Majcichove, ale napokon sa rozhodol pre Vlčkovce.
Dom bol strašne lacný, ale myslím, že konal dosť prchko. Kupoval mačku vo vreci, lebo polovicu domu bolo treba opraviť, vlastne všetci sme iba päť rokov prerábali.
Zabral na vás tento život?
Áno, naši nám nechali voľnosť. Nestrachovali sa, keď sme boli vonku dlhšie. Mimochodom, ako decko som si získal na dedine medzi rovesníkmi celkom pekné postavenie. Točil som s Lasicom a Satinským poviedkový film Výkupné za náčelníka, vďaka čomu som si zarobil celkom pekné peniaze. Na tú dobu bolo sedemtisíc korún naozaj veľa. Kúpil som si za ne horský bicykel, mal som ho vo Vlčkovciach ako prvý, pre čo som sa stal vodcom miestneho bicyklového klanu. Myslím, že sme mali aj meno, len si nespomeniem. A keď sa teraz vraciam do Vlčkoviec, vidím, že tá tradícia klanov sa udržuje. Vysedávajú s bicyklami v zastávkach, fajčia prvé cigarety. Ja sa už na to všetko pozerám z auta.
Bol to váš prvý film?
Ak nepočítam komparz, kde som si zahral tri, možno štyri malé úlohy, tak áno. Hral som tam s otcom syna svojho otca. Potom som na základke točil ešte druhý film, no už bez protekcie. Vyhral som konkurz. Aj to iba preto, lebo som mal hrať narkomana a potrebovali veľmi malého chalana, ktorý vedel fajčiť. Takže pred kameru som sa dostal vďaka tomu, že som začal fajčiť skôr ako ostatní (smiech).
Vo Vlčkovciach ste známi aj ako milovníci zvierat.
Mám veľké šťastie, že moji rodičia milujú zvieratá. Potulovalo sa nám už po dome cez tridsať škrečkov, nejaké korytnačky, rybičky, papagáje, zajace, mačka, kocúr, traja psi. Donedávna jeden zo psov – Lucky - odišiel, lebo mal šestnásť rokov, taký starý pán. Ale stihol pred smrťou urobiť veľký čin – šestnásť šteniat. Už sme ich porozdávali a ostali nám dve feny, čo sa nám máli. Uvažujeme, že si zadovážime ešte jednu. Máme pre zvieratá veľkú záhradu, tak prečo nie?
Áno, aj pre koňa.
Jáj, toho už nemáme niekoľko rokov! Museli sme ho predať, lebo sme nemali čas sa oňho starať. Bol to taký prchký nápad, ale zato pekný. Jedného dňa sme si zmysleli kúpiť koňa, na druhý deň bol kôň. Aj s ním máme krásny zážitok. Organizovali sme raz doma žúr. Náš koník sa hýbal po vonku slobodne, nemal ohradu a nečakane sa nám objavil v obývačke. Keďže ju máme úplne vzadu, poprechádzal sa po celom dome...
Chvíľu ste bývali aj v Trnave. Ktorou cestou sa pri nej uberajú spomienky?
K miestu, kde sme bývali a k základnej škole, ktorú som vychodil na tej istej ulici. Bolo to na Prednádraží II. na Mozartovej 10. V parku za školou sme mali trať, ktorá viedla do Smoleníc a tam sme sa učili fajčiť. Vlastne, odvtedy fajčím. A ešte si pamätám špeciálne na jedného kamaráta zo školy. Vďaka nemu som bol rekordman v absencii. Jeho babička šila pre Nemcov dečky, za čo inkasovala veľké peniaze. Časť z nich dávala svojmu vnúčikovi, aby si kupoval sladkosti. Namiesto nich sme chodili spolu blicovať na výlety. Kúpili sme si lístok na vlak do prvej triedy, prvé pornografické časopisy, dobré jedlo, cigarety a pobehali sme si slovenské mestá. Vždy sme išli na dobrý obed a stihli sa vrátiť domov akoby zo školy.
To bolo detstvo. Čo teraz?
Chodím tu za vynikajúcim kamarátom, s ktorým sa kamarátim od malička. Václav Forman však pred časom odišiel pracovať na výletnú loď, teraz je asi na Alijaške. Žiaľ, keď sme raz vychádzali spolu z baru, počkali si na nás skíni a oboch nás zmlátili. Odvtedy mám na Trnavu trošku iné spomienky ako z detstva.
Váš otec istý čas pôsobil v trnavskom divadle. Boli ste jeho častým návštevníkom?
Rád som chodil do divadla. Napríklad len rozprávku Vo veži straší, v ktorej účinkoval otec, som videl asi sedemdesiatkrát. Lebo... Otec v nej hral kúzelníka na takom veľkom koči a pýtal sa detí, ktoré z nich sa chce povoziť. Nuž a ja som sa vozil asi sedemdesiatkrát...
A predsa ste tu nezostali...
Je pravda, že by som to mal blízko, no keď som rozposielal žiadosti, už sa viac-menej hovorilo, že by som mal ísť hosťovať do Martina, kde som napokon aj ostal. Bola to jediná ponuka, akú som dostal, a tak som ju vzal. Musím priznať, že som asi jediný herec, ktorý je so svojou prácou spokojný. Divadlo mi ponúklo byt, dobrý plat, mám tam dobrých kamarátov a páči sa mi tam. Aj naďalej sa však cítim byť Vlčkovčanom, i keď som sa tam nenarodil.
Z Martina prichádzajú chýry, že ste si získali srdcia množstva tamojších mladých dievčat.
Čo mám robiť? Nerobím to naschvál! Sú to ešte mladé baby, ale treba sa na to pozerať z tej druhej stránky - chodia do divadla. Bol by som však radšej, keby ma nechodili obdivovať, ale pozrieť si hru. Viem o nich, všimol som si ich. Tak ako ľudí, ktorí ma na ulici spoznávajú a ukazujú na mňa prstom, že aha, to je ten herec! Viac by som prijal, keby ľudia za mnou prišli, vzájomne sme sa spoznali napríklad pri pive. Ale ak chcú na mňa ukazovať prstom, tak takú popularitu nech si strčia za klobúk!
Tak veľmi vám prekáža popularita?
Nepovedal by som, že mi prekáža. Veď mám aj príjemné stretnutia. Minule ma v potravinách oslovila jedna pani, mohla mať sedemdesiat. Nadchýňala sa nad predstavením i nad tým, že som prišiel do Martina. Tak z tohto stretnutia som mal skutočne dobrý pocit, že to, čo robím, robím dobre. Radšej by som prijímal takúto popularitu, ako lichôtky od mladých báb, ktoré sú zbláznené iba do predstáv o mne.
A čo popularita vo Vlčkovciach? Ako vás ako známu rodinu vnímajú tam?
Mňa sa tak netýka ako otca. Keď sme sa tam prisťahovali, tak to bola taká popularita.... Ľudia nevedeli, čo si majú o tom myslieť. Vlastne otec vtedy nebol ešte ani zďaleka taký populárny. Tú popularitu priniesla televízia, všelijaké „eséročky“, kde-tu reklama. Musím povedať, že nás v dedine dosť rešpektujú, máme celkom dobre postavenie. Otec je domáci majster, pozoznamoval sa tam s inštalatérmi, elektrikármi, obkladačmi, „studniarmi“... A okrem toho je pravidelným návštevníkom miestneho pohostinstva, takže všetci nás tam poznajú.
Ste vyštudovaný herec, ktorý maturoval zo záhradníctva. Prečo? Nepáčila sa vám hádam úloha herca?
Nie, na záhradníctvo som išiel preto, lebo som sa nedostal na dve gymnáziá. Kvôli tomu druhému spomínanému filmu som vymeškal asi polovicu z ročníka. Mal som pre to v škole problémy a odzrkadlilo sa to aj na prijímačkách. Ešteže mali na záhradníctve v Piešťanoch vtedy náhodou voľné miesto.
Napokon to predsa len dobre dopadlo...
V poslednom ročníku, keď som maturoval, som si dal prihlášku len tak na VŠMU a vzali ma. Vlastne to bol iba taký pokus, nevedel som ešte, čo chcem v budúcnosti robiť. Páčila sa mi atmosféra v zákulisí, ktorú som už spoznal ako decko. Paradoxne si ako záhradník teraz zarába môj brat Martin, ktorý vyštudoval dramaturgiu a je na voľnej nohe. Akosi sme si to vymenili. Ja osobne mu neradím, lebo som všetko zabudol.
Ako vyzeral váš prvý bozk na pľaci?
Udial sa ešte v škole a neskončilo sa to bez komplikácií. To dievča sa ihneď do mňa zamilovalo a ja som nevedel, čo s tým mám robiť. Z takýchto situácií akosi neviem vykľučkovať... Ide o to, do akej miery môžem zájsť – či sa budem bozkávať naozaj alebo bozky len napodobňovať. Ja som to vždy bral tak vážne, teda ak bozkávať, tak bozkávať, ak nahota, tak nahota... Ak sa to robí iba akože, tak to divák prečíta a ten pocit zo skutočnosti tam potom chýba.
Bozky sú jedna vec, nahota druhá. Nemáte zábrany?
Nahý som v hre Psie srdce alebo Divadelná pitva, na čo ma nahovoril režisér Dodo Gombár, vraj by to bolo pre tú scénu veľmi potrebné. Našťastie je to iba chvíľa a vždy tú nahotu nejako skrývam, nie je nič vidno. Mám zábrany, samozrejme. Na nedávnom festivale Dotyky + spojenia v Martine, kde sme túto inscenáciu tiež hrali, ma zarazilo, že hneď, ako som sa vyzliekol, cvakol fotoaparát. Nahneval som sa a chcel som, aby tej babe vytiahli z foťáku film, no po predstavení sme zistili, že fotila sedemdesiatročná pani a nefotila mňa, ale Viliama Hriadeľa...
Brat je dramaturg, vyherec. To je dobrý základ na spoluprácu, nie?
Pokus už bol. Stroskotal však na tom, že môj brat chcel do hry zapojiť veľa hercov, ktorí mali veľmi veľa povinností a nestíhali robiť divadlo. Ale myslím si, že na všetko treba iba čas. My spolu ešte určite niečo vymyslíme.
Miroslava Dírerová
