Už od roku 1974 organizujú Trnavčania non stop cyklojazdu z najstaršieho kráľovského mesta na Slovensku k najkrajšiemu tatranskému štítu. Z „nížky“ hádam 170 metrov až do výšky 2503 metrov nad morom. Ak niekto v tomto okamihu začne proti hodnote tejto cifry mať námietky, tak si bude musieť zrevidovať svoje školské vedomosti podobne, ako tých vyše sedemdesiat účastníkov nášho podujatia. Chatár z Chaty pod Rysmi Viktor Baránek, u ktorého sa tričká s takýmto údajom predávali, nekompromisne trval na svojej pravde. Už ste isto medzičasom takéto tričká stretli aj na trnavskej pešej zóne, takže naozaj žiadna tlačová chyba.
Prípravy od jesene
Cykloturistická nonstop jazda Trnava – Rysy znamená prejsť počas jediného dňa, presnejšie od okamihu, kedy sa noc lúči a deň prichádza, až po okamih opačný, trvajúci približne 16 hodín, vzdialenosť 320 kilometrov. Ak niekto tvrdí, že sa to nedá, môže na budúci rok využiť opäť „turistický autobus“, ktorým teraz po prvý raz sprístupnili zážitok z jazdy, atmosféry v pelotóne, v táborisku aj na túrach, organizátori podujatia. Zistí podobne ako tí tohtoroční, že to ide, veď to priam pred ich očami dokázalo 42 cykloturistov, medzi ktorými bola aj jedna mladá cyklistická dáma.
Navonok všetko začalo až v stredu 17. augusta podvečer, kedy sa pri pamätníku SNP uskutočnil za prítomnosti delegácie mesta Trnava a zväzu protifašistických bojovníkov slávnostný štart, no dvanásťčlenný organizačný štáb pripravoval podujatie už od jesene uplynulého roka. Tak, aby vo štvrtok 18. augusta o tretej hodine rannej budíčkom mohla začať príprava na ostrý štart.
Po potrebných pokynoch, spestrených aj predštartovnou nervozitou, sa dal pelotón na cestu. Jeden z opakovaných účastníkov na svojej internetovej stránke tieto momenty zachytáva trefne: „Vo štvrtok ráno o štvrtej štartujeme v absolútnej tme. Cez Trnavu sme prefrčali v úplnej tichosti. Mládež na autobusových zástavkách vracajúc sa z diskoték či nočných klubov neveriaco pozerala na nás.“ Tentoraz sa s nami pred Bučanmi ešte rozlúčila oneskorená padajúca Perseida, no svetla nepridala.
Akurát že na fraštackých zastavkách pribudli aj dajakí dospelí, očakávajúci prvý autobus.
Vydržte, vezieme počasie!
Čakanie na ranné brieždenie bolo priam hmatateľné. Vyjasní sa, či bude pokračovať daždivé počasie z predchádzajúcich dní? To, ktoré odradilo aspoň desiatku cyklistov a hádam ten istý počet záujemcov o turistickú účasť? Priatelia z Popradu, ktorí sa už medzitým chystali do táboriska pod Tatranskou Lomnicou stavať základ nášho tradičného sídla, známeho ako Malá Trnava, mobilom zvestovali málo pozitívne správy. „Vydržte, už vám vezieme pekné počasie,“ tvárili sme sa optimisticky v sprievodných vozidlách.
Predstavte si, ono to vyšlo! Nad horami sa ukázalo jasné slnko, roztrhalo mraky a okrem doby nočného odpočinku, farbilo nám nosy do červenohneda až do nedeľňajšieho odchodu. Atmosféra sa uvoľnila a hneď sa aj príjemnejšie šliapalo v prvom vrchárskom teste na Pusté pole. No, príjemnejšie. Až na výnimku, keď jeden z nováčikov cyklojazdy zrejme podcenil rýchlosť nachytanú pri klesaní, dostal sa na okraj cesty a na drobných kamienkoch chytil nepekný šmyk. Odniesla to kľúčna kosť a tak najprv trnavská žltá sanitka, neskôr aj nemocnica v Novej Bani dostali príležitosť. Firmou Sempol zapožičané vedúce vozidlo však vedelo veľmi dobre „zaobchádzať“ s pelotónom a tak sa žiadna iná patália nevyskytla.
Možno napomohlo aj upozornenie na prvej zástavke v Horných Hámroch. Tu, v mieste najťažších bojov trnavskej posádky v Povstaní vždy položíme pri jej pamätníku kyticu a ostatní účastníci si robia prvý oddych. Ukončia prvú časť jazdy, a zároveň sa aj psychicky pripravia na križovatku v Žarnovici a na jazdu zatiaľ asi najnepríjemnejším cestným úsekom, náročným na všetky činnosti pelotónu. Rokmi sa síce vytvorila základná schéma jeho zloženia - aj tentoraz tu bol priateľ Jaro, ktorý štartoval aj v prvom ročníku, či Miro, ktorý šiel po 22-krát a vraj naposledy, bol tu Palino z Piešťan, ktorý už stratil titul najmladšieho účastníka - no napodiv vo väčšej miere ako inokedy, prišli nováčikovia. Boli to však zväčša nováčikovia jedineční.
Potlesk pre policajtov
Napríklad právnička Barbara z Bratislavy, jediná žena v pelotóne, ktorá obdivuhodne isto absolvovala celú trasu, či jej právnický kolega z Trnavy Juraj, ktorý takmer po celú jazdu nepoznal iné miesto, než to na čele, v dohľade vodiaceho vozidla. Táto cykloturistická jazda nie je totiž žiaden pretek a preto disciplinovanosť jazdcov je veľmi dôležitá. Na to, že bol štvrtok, všetkých prekvapil doteraz nebývalo veľký počet vozidiel na ceste a tak dôraz na bezpečnosť bol o to naliehavejší. Najmä na Pohroní, kde od Žarnovice po Žiar je to asi najhoršie. Jednoducho, bolo treba sa držať pospolu. Najprv sme nechápali policajný sprievod, ktorý sa držal posledného v pelotóne a nešiel „rozrážať“ cestu dopredu, ale keď sme zistili, že práve kvôli nemu sa šoféri neodvážili bezhlavo a za každú cenu predbiehať, sme im zatlieskali.
A keďže nám na všetkých banskobystrických svetelných križovatkách urobili aj zelenú vlnu, hneď sa jazdcom ľahšie dýchalo. Jedno zo známych súkromných rádií, nepoviem ktoré, síce počas informácií o dopravnej situácii, ústami Jula Viršíka „obrátilo“ náš peletón opačným smerom než to mal určené, ale zrejme ho nepočúvali. V autách zrejme mali naladené iné média a tak sme v poriadku došli až do Nemeckej, kde býva ďalšia tradičná zástavka. Nielen preto, že organizátori tam vždy položia kyticu k pamätníku – vápenke, ale že cyklisti tu majú poslednú možnosť prípravy na náročný výstup na Čertovicu, inak druhý najvyšší bod celej trasy. Pri výstupe naň počasie opäť potvrdilo, že sme pod jeho sústavnou kontrolou.
Ak doteraz z modrej oblohy spestrenej bielymi mráčkami a pri mierne pofukujúcom vetríku utešene svietilo slniečko, teraz sa zamračilo a drobný dáždik, ktorý trval presne po vrchol, osviežil unavený a roztrhaný pelotón, končiaci tu druhú časť svojej jazdy, tentoraz povstaleckým územím.
Cesta ako do Cífera
Stačilo však opustiť Čertovicu a menilo sa počasie i oblečenie. Oteplilo sa a všetkých čakala tretia, tatranská časť jazdy. Podľa všeobecného názoru, záverečných najhorších 25 kilometrov. Parkovisko pod Štrbským Plesom vo výške 1225 metrov nad morom ležiace na tejto trase je totiž tretím vrchárskym bodom, pre takmer celodennou jazdou unavených cyklistov, veľmi namáhavým. Ani teraz však nik nevzdal, naopak prezliekol sa do modrých tričiek s emblémom cyklojazdy a chystal sa na „triumfálny“ príchod do táboriska. Akurát že bolo treba prejsť takmer pod celým hlavným tatranským hrebeňom a nevšímať si víchricou zničené dôverne známe miesta.
„Veď je to tu ako cesta z Trnavy do Cífera,“ bola prvá reakcia na veternou smršťou zničenou okolitou krajinou. Kam oko pozrie, všade je – nič. Aj znalý človek stráca orientáciu v známom teréne. Zrazu vidí to, čo takto nikdy nevidel. Je to pocit, ako keby získal schopnosť pozerať cez múr, či za roh. Stavby, roky „vložené“ do ihličnatého lesa zrazu máme priamo pred očami. Najhoršie sú siahovice dreva a najmä množstvo raždia. Leží pri hlavnej ceste, leží pri benzínovej pumpe, leží pri penziónoch a hoteloch, jednoducho všade. Človeku sa priam žiada dať si horký fernet. Ten nám aspoň vylepšil náladu při príchode do nášho táboriska v Eurocampe.
Už roky tu máme vyhradený svoj kút. Vítame sa z domácimi, tí vítajú zasa nás tradičnou vynikajúcou kapustou, prichádza na návštevu oficiálne vedenie „Rysov“ a ani si neuvedomujeme, že medzitým sa zotmelo a vlastne začal časovo neohraničený individuálny program. V prvom rade za asistencie Jana je v našom táborisku vztýčená za zvukov Silenzia trnavská spartakovská zástava – to je mnohoročná tradícia a veľký zážitok. Ani ten, kto by si písal denník, by potom už nedokázal oddeliť jednotlivé časové úseky.
Všetko sa pekne prelína. Do polnoci hrá živé country, ešte z úvodného polospánku počuť zvuky diskotéky a už je tu budíček, veď o šiestej odchádza autobus s prvými účastníkmi výstupu na Rysy. Tábor sa prebúdza. Každý si môže vybrať vlastný program. Dodo vedie skupinku tých, čo by si inak na Rysy vystúpiť netrúfli – samozrejme úspešne, Peter, Braňo a Foxo vybaľujú šachovnicu, Hela sa chystá na súťaž v športovej streľbe, no odmieta naťahovať sa s lanom, Paľo zasa trénuje na Zdatného Rysáka, chcel by vyhrať, skončil však na treťom mieste. Ľudo lanári vystúpiť v sobotu na Kriváň, alebo aspoň za drahé peniaze na Gerlach, jednoducho, je živo. Asi preto sme sa v záverečný deň, v nedeľu 21. augusta, dokázali poskladať a naložiť do autobusu s meškaním. Slnko stále príjemne svieti a my s pohľadom na olysalé Vysoké Tatry odchádzame na dolniaky.
* * *
A ako skončila guľovačka spomínaná v predchádzajúcom čísle našich novín? V podstate nijako. Sneh, ktorý ešte 8. augusta zhruba od Skalnatého plesa pokryl celé Tatry už zostal iba na fotkách domorodcov. Nevydržal nápor dažďa.
Edo Krištofovič
Foto: Jozef Moncman
