TRNAVA. So svojím hendikepom sa naplno zžil. Stačí mať niečo, čo človeka baví. Dvadsaťštyriročný Šimon Chlpatý z Modranky, miestnej časti Trnavy, sa narodil s detskou mozgovou obrnou. Absolvoval už viacero náročných a bolestivých operácií, nikdy samostatne nechodil a musí nosiť špeciálnu, železom vystuženú obuv, aby mu nohy nešli do tvaru X.
Aj napriek týmto znevýhodneniam nezanevrel na život a naplno si ho užíva. Lekári povedali, že nikdy nemožno vylúčiť, že už nebude chodiť. Časom sa to môže zlepšiť, ale aj zhoršiť. Šimon to má zatiaľ nemenné.
Do trinástich rokov absolvoval viacero operácií dolných končatín pre skrátené šľachy. Mohol by podstúpiť ďalšie, ktoré by vykresali aspoň akú-takú nádej. Šimon ich však už odmieta.
„Už mám dosť operácií, mal som zlé skúsenosti s tými doterajšími. Predávkovali ma liekmi, šesť týždňov som mal dlahy, urobili sa mi preležaniny. Navyše, nemám žiadnu záruku, že by to mohlo byť lepšie,“ povedal.
Už nechce
Od poslednej operácie ubehlo už dvanásť rokov. Dnes je medicína už podstatne inde, jestvujú už nové metódy, ktoré sú menej invazívne. „Vieme o tom, a ani napriek tomu to nechce. Ja ho do toho nútiť nechcem, rozhodol sa sám a ja to akceptujem,“ zhrnul jeho otec Mário Chlpatý.
Žijeme v 21. storočí, v období prudkého technického rozvoja, mnohé firmy už úspešne testovali prvé robotické nohy, ktoré chodia za vás.
„Sledujeme tieto novinky, ale pre nás na Slovensku zatiaľ ide viac-menej o sci-fi,“ doplnil.
Opozícia zbrojí proti Bročkovi, Trnavu vo voľbách čaká tuhý boj o kreslo primátora Čítajte V snahe urobiť pre svojho syna maximum približne pred pätnástimi rokmi objavil hipoterapiu. Ide o liečebnú metódu, ktorá využíva koňa na rehabilitačné, psychologické či resocializačné účely. Šimonovi sa to páčilo, navyše, robil pokroky.
„Preto som sa rozhodol zohnať pozemky, na začiatku som získal kone od sponzorov, vybudovali sme zázemie a založili občianske združenie Hypposko. A teraz pomáhame všetkým s podobným postihnutím,“ dodal otec.
Sestra dvojča
Šimon má sestru dvojča, ktorá sa narodila zdravá, robila viacero športov, dokonca hrala aj futbal za Spartak Trnava. „Keď sme ju so synom vozievali na tréningy, raz sa mi zdôveril, že aj on by chcel robiť niečo aktívne,“ uviedol otec.
Vzhľadom na to, že je pripútaný na invalidnom vozíku, na výber toho nebolo veľa. Premýšľali nad streľbou, ale na to sa Šimonovi triasli príliš ruky. Navyše, chýba mu jemná motorika. Miluje hudbu, baví ho tanec, ale na takéto tréningy by musel dochádzať najbližšie až do Bratislavy. Takže aj táto alternatíva zhasla.
