TRNAVA. Narodila sa predčasne, len v 32. týždni tehotenstva. Hneď po pôrode jej lekári nedávali veľkú šancu na prežitie. „Museli ma oživovať,“ opisuje prvé chvíle po svojom narodení dnes 30-ročná Lucia Čambálová z Horných Orešian.
Napriek ťažkému začiatku života dokázala nemožné – postavila sa na nohy, vyštudovala vysokú školu a našla si prácu. Každý úspech je však vydretý a nebol by možný bez podpory rodiny a finančne náročných rehabilitácií.
Problémy už od narodenia
Predčasné narodenie zanechalo na Lucii trvalé následky. V troch rokoch jej diagnostikovali detskú mozgovú obrnu – spastickú diparézu s ľavostrannou prevahou, ktorá je jej hlavnou diagnózou dodnes. Prejavuje sa stuhnutosťou svalov a problémami s plynulým pohybom, rovnováhou i koordináciou.
„Postupne sa pridružili aj ďalšie ochorenia – lumbago (chronická bolesť driekovej chrbtice – pozn. autorky), zelený zákal, strabizmus, krátkozrakosť či poškodenie zrakových nervov a svalov, ktoré mi spôsobujú výpadky v zornom poli,“ vypočítava svoje diagnózy, ktoré sa vekom nielen zhoršujú, ale aj pribúdajú ďalšie.
Hádky medzi mládežou a mamičkami či hádzanie dlažobných kociek. Mesto rieši problémy na ihriskách Čítajte Nevyhla sa ani chirurgickým zákrokom. V detstve podstúpila operáciu šliach, vďaka ktorej sa v piatich rokoch prvýkrát postavila na nohy a urobila prvé kroky v živote. Neskôr nasledovali aj dve operácie očí.
„Podstúpila som operáciu strabizmu, tá mi však pomohla iba dočasne a do roka sa mi vrátil. Lekári ho už operovať neodporúčajú. V roku 2020 som podstúpila operáciu očí, keďže som mala dioptriu až mínus šesť. Táto operácia mi dosť pomohla a skvalitnila život,“ vysvetľuje Lucia.
Lucia Čambálová z Horných Orešian. (zdroj: Archív LČ)Ťažká cesta k vzdelaniu
Školské roky pre Luciu neboli jednoduché. V čase, keď nastupovala do škôlky a školy, ešte totiž integrácia detí so zdravotným znevýhodnením nebola bežná. „Riaditelia si mysleli, že keď mám fyzický hendikep, musím mať aj mentálny,“ hovorí.
Rodičia museli bojovať, aby ju vôbec prijali do bežnej školy. „Ktovie, kde by som skončila bez pomoci centra špeciálno-pedagogického poradenstva a vytrvalosti a neodbytnosti mojich rodičov,“ zamyslí sa.
Ani medzi učiteľmi to nemala ľahké. „Nedodržiavali pokyny a doslova ma šikanovali. Za rovnaké vedomosti som ja dostala horšiu známku ako zdravé dieťa. Bolo to sklamanie.“
Na Strednej odbornej škole pedagogickej Blahoslavenej Laury v Trnave už bola situácia lepšia. Tamojší učitelia už mali skúsenosti s integrovanými študentmi. Po maturite sa rozhodla pokračovať na Trnavskej univerzite v odbore sociálna práca.
