Počas tohto obdobia sa na poste riaditeľa vystriedalo už 15 osobností, ktoré formovali jej históriu. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s niektorými z nich o výzvach, ktoré ich čakali, o výnimočných momentoch, ale aj o tom, čo by elektrárni zaželali do budúcnosti.
„Vykonali sme modernizáciu elektrárne, zdokonalili sa technológie na monitorovanie jej stavu a v neposlednom rade ide o úspech zamestnancov, ktorí tu pracovali a mnohí stále pracujú a starajú sa o elektráreň, aby bola v dobrej kondícii. Dnes na základe analýz vieme povedať, že minimálne ešte ďalších 40 rokov bude táto elektráreň schopná vyrábať elektrickú energiu,“ uviedol Peter Farkaš, riaditeľ závodu Atómové elektrárne Bohunice. Pôvodný výkon blokov bol 440 MW, no vďaka modernizácii dnes každý z nich dosahuje až 500 MW. To znamená, že pri priemernej ročnej spotrebe domácnosti okolo 2500 kWh, pokryje jeden jadrový blok v Bohuniciach spotrebu približne 1 752 000 domácností na Slovensku.
Výzvy riaditeľov v rôznych obdobiach
Milan Molnár, ktorý zastával funkciu riaditeľa v rokoch 2010 až 2015, spomína na obdobie plné zmien a výziev. „V roku 2011 prišla Fukušima a s ňou množstvo práce na tom, ako by podobná udalosť dopadla u nás. Bola to veľká škola – technicky aj organizačne,“ uviedol. Počas jeho pôsobenia sa zaviedol systém SAP Nuclear, ktorý priniesol nielen technologické, ale aj organizačné zmeny. Elektráreň sa stala lídrom v riadení údržby a dosiahla špičkové výsledky v hodnoteniach WANO. „Klesal počet prevádzkových udalostí, úrazov a poruchovosť elektrárne sa znížila takmer na nulu,“ dodal.
Na druhej strane, Martin Mráz, riaditeľ v rokoch 2015 až 2016, čelil výzvam spojeným s rozšírenými generálkami a plánovanou odstávkou blokov. „Obdobie bolo výnimočné aj zmenou akcionárskeho zloženia našej spoločnosti. Našu V2 navštívilo šesť tímov od rôznych záujemcov, čo vyústilo do zmeny akcionára v roku 2016,“ spomína.
Výnimočné momenty a spomienky
Patrik Kašo viedol Bohunickú elektráreň v rokoch 2019 až 2023, počas ktorých sa elektráreň musela vyrovnať s výzvami pandémie COVID-19. Napriek obmedzeniam, rúškam a rozostupom sa kolektív zomkol a ukázal silu tímovej spolupráce. Kašo vytváral prostredie dôvery, v ktorom sa hľadali riešenia spoločne – či už pri technických výzvach, alebo v každodenných situáciách. Pod jeho vedením sa elektráreň pripravovala na nové investície, modernizáciu a generačnú výmenu, pričom dôraz kládol na bezpečnosť, ľudský prístup a budúcnosť V2-ky ako stabilného a moderného zdroja energie. Video: Bez nás by to nešlo: 40 rokov jadrovej elektrárne Bohunice V2
Želania do budúcnosti
Milan Molnár by elektrárni zaželal úspešné zvládnutie generačnej výmeny zamestnancov. „Je to veľká šanca na zmenu kultúry a zavedenie nových technológií,“ zdôraznil. Martin Mráz pridal prianie dobrej kondície a kvalitných ľudí, ktorí budú pokračovať v tradícii excelentnosti.
Pozitívne slová smerom k zamestnancom zazneli aj od Richarda Davisa, riaditeľa jadrových elektrární Slovenska. Americký odborník s viac než 35-ročnými skúsenosťami v jadrovej energetike ocenil profesionalitu tímu a dodal: „Bohunice sú dôkazom, že keď sa spojí technológia, skúsenosť a ľudská oddanosť, vznikne niečo výnimočné. Prajem elektrárni, aby aj v ďalších desaťročiach zostala lídrom v bezpečnosti, spoľahlivosti a inováciách – a aby bola aj naďalej miestom, kde ľudia radi pracujú a sú na svoju prácu hrdí.“ Video: Takto sme oslávili 40. narodeniny jadrovej elektrárne
Úcta k práci a technológii
Ako to výstižne zhrnul Anton Venhart, bývalý zmenový inžinier: „Treba mať zariadenie v úcte, správať sa k nemu zodpovedne a chcieť od neho len to, čo dokáže.“ Táto filozofia, spolu s ochotou neustále sa vzdelávať a spolupracovať, je kľúčom k úspechu nielen pre jednotlivcov, ale aj pre celú elektráreň.
Elektráreň, ktorá spája
Príbeh 40-tky si aktuálne elektráreň pripomína aj výnimočnou kampaňou, v hlavnej úlohe ktorej sú skutoční Bohuničiari, ktorí sú jej srdcom aj rozumom. „Chceme ukázať, že sme tu už 40 rokov – a každú sekundu sme súčasťou života ľudí. Vyobrazenie našich profesionálov má byť dôstojné, ľudské, technologicky ukotvené,“ hovorí Marek Mikle, manažér komunikácie Slovenských elektrární. Kampaň predstavuje zamestnancov naprieč generáciami – od tých, ktorí v Bohuniciach začínali pred desaťročiami, až po kolegov, ktorí stavajú na týchto pevných základoch a prinášajú nové nápady a energiu.
Bohunická atómka tak ostáva nielen symbolom technologického pokroku, ale aj miestom, kde sa spája tradícia s inováciou a ľudskou odhodlanosťou.
Bohunická atómka pohľadom ľudí
Jadrová elektráreň v Bohuniciach oslavuje 40 rokov od pripojenia 4. bloku do siete. Na poste riaditeľa bohunickej jadrovej elektrárne (V1 aj V2) sa vystriedalo dodnes už 15 riaditeľov. Zaspomínali sme si s nimi na obdobie, kedy zasadli na riaditeľskú stoličku, ale aj o tom, ako to na V2-ke v čase ich riaditeľovania vyzeralo.
S čím mimoriadnym ste sa potýkali ako riaditeľ bohunickej V2 v danom období?
Milan Molnár, poradca GR pre rozvoj a zvyš. výk. JE
Milan Molnár: Riaditeľom som bol od roku 2010 do polovice roku 2015. Predtým som bol na pozícii manažéra prevádzky, čo vlastne znamenalo, že som bol zodpovedný za všetky dôležité kroky a rozhodnutia, ktorých výsledok sa prejavoval postupne až v rokoch riaditeľovania.
V roku 2011 prišla Fukušima a množstvo práce s tým, ako by podobná udalosť dopadla u nás. Bola to veľká škola pre všetkých – technicky aj organizačne.
Tém a úloh bolo veľmi veľa a všetky dokopy priniesli zlepšenie výsledkov elektrárne.
Zaviedli sme SAP, a hlavne SAP Nuclear, do riadenia všetkých činností závodu. Nešlo len o softvér, dôležitejšia bola zmena evidencie a riadenia všetkých činností. Spolu s tým prebehla robustná organizačná zmena – preskupenie útvarov a zodpovedností. Všetci sme sa učili robiť v novom informačnom prostredí v iných pozíciách a hlavne sa zlepšil monitoring splnených úloh a vykonaných prác.
Úplne inak sme začali pripravovať a riadiť odstávky. Je to hlavné obdobie, ktoré ovplyvňuje ročný výsledok celej elektrárne. Boli sme európskym lídrom v zavedení procesu riadenia údržby elektrárne EQR. Za tých niekoľko rokov sme sa v hodnotení výsledkov elektrární celého sveta dostali na špicu WANO. Klesal nám počet prevádzkových udalostí, počet úrazov, zmizli ťažké a smrteľné úrazy, skrátili sme odstávky a poruchovosť elektrárne v roku klesla až takmer k nule. Znížili sme produkciu odpadov aj kolektívnu dávku ľudí. Prevádzka elektrární bola veľmi otvorená svetu a veľa sme sa naučili v USA. V tom období sme tiež zriadili medzinárodnú skupinu odborníkov NSAC, od ktorých sa dalo veľa naučiť priamo tu na pochôdzkach po našich elektrárňach.
Veľkou témou počas môjho pôsobenia v pozícii riaditeľa EBO bolo aj opustenie priestorov JAVYS-u. Hlavne išlo o priestory dielní údržby a sklady materiálu. Na V2 sme tiež presťahovali značné množstvo ľudí.
Martin Mráz, riaditeľ dok. a spúš. systémov MO34
Martin Mráz: Na pozíciu riaditeľa som nastúpil presne v polovici roku 2015. Bolo po dvoch rokoch výborných výsledkov (2013 a 2014) kedy V2-ka vyrobila viac ako 8 TWh. V rokoch 2015 a 2016 nás čakali rozšírené generálky a v roku 2016 aj dlhšie plánovaná spoločná odstávka blokov za účelom kontroly a výmeny zakopaných potrubí TVD. Samozrejme, v týchto rokoch išli výsledky z pohľadu výroby dolu, neskôr, keď som končil pôsobenie na V2-ke sme sa postupnými krokmi k výsledkom rokov 2013 a 2014 vracali. Obdobie 2015 a 2016 bolo výnimočné aj tým, že prebiehala zmena akcionárskeho zloženia našej spoločnosti z dôvodu avizovaného odchodu skupiny Enel. Postupne našu V2 navštívilo 6 tímov od 6 rôznych záujemcov a k samotnej zmene akcionára prišlo v lete 2016.
Je to môj život. Ako malý chlapec som ich videl z okna paneláku v Trnave. Chladiace veže patria do koloritu krajiny, kde som vyrastal. Neviem, ako by to vyzeralo bez nich. Nad tým sa vlastne ani nezamýšľam a asi ani nikto z trnavského regiónu.
V období riaditeľovania na V2-ke som zažil však aj jednu veľmi nepríjemnú udalosť. Išlo o obdobie spoločnej odstávky 3. a 4. bloku a udalosť, kedy sme mali nevyhovujúci výsledok kontroly osadenia bloku ochranných rúr (BOR) pri montáži reaktora 4. bloku po odstávke. Nasledovala opakovaná kompletná demontáž reaktora a opätovné vyvezenie paliva, až kým sme nenašli cudzí predmet na vrchnej doske dna šachty reaktora. Priznám sa, že ten čas od zistenia problému až po nájdenie cudzieho predmetu som toho moc nenaspal, človeku sa vtedy vynárajú v mysli rôzne scenáre vývoja, aj ten o ukončení prevádzky elektrárne. Chvalabohu sa tak nestalo, no nebolo to jednoduché a mrzí to o to viac, že išlo o “jednoduchú” FME udalosť. Stálo nás to síce 20 dní navyše na odstávke, ale nakoniec sme to zvládli a V2-ka pokračuje ďalej v slušnej kondícii.
Ak každý jednotlivec urobí svoju časť práce, a je úplne jedno z ktorého útvaru je a na akej pozícii pracuje, vznikne z toho jedno výnimočné dielo, na ktoré môžeme byť spolu hrdí.
Čo bolo v tom čase na atómke výnimočné, na čo radi spomínate?
Milan Molnár: Ako manažment elektrárne sme boli veľmi dobrý tím. Skvele sme si rozumeli a vytvorila sa atmosféra vzájomného pochopenia problémov a k riešeniu prispel každý, kto mohol. V tých rokoch sme mali veľmi veľa vedomostí o elektrárni. Spolu s dodávateľmi sme vyrástli na veľkých projektoch rekonštrukcie V1 a modernizácie V2. Myslím, že nebol technický problém, ktorý by sme nevedeli riešiť sami a s podporou dodávateľov. Elektráreň bola v dobrom stave po veľkých projektoch a ľudí práca bavila.
Martin Mráz: Určite to bola tá dvojbloková odstávka, ale najviac spomínam na komunikáciu s ľuďmi v teréne. Počas spomínanej odstávky sme mali asi polovicu elektrárne rozkopanú, veľa dodávateľov v areáli, ale aj veľa naplánovaných aktivít. Nie každý deň je príležitosť byť v niekoľkometrovom výkope v zemi pri kontrole hrúbky potrubia, nie vždy môžete s chlapmi priamo vo vnútri chladiacej veže monitorovať zámenu pôvodných konštrukcií. Toto sú unikátne aktivity v unikátnych priestoroch, ktoré keď nezažijete, tak sa to ťažko opisuje.
Vrátim sa k tým ľuďom. Častokrát sa vraciam k situáciám, kedy sme – či už na reaktorovej sále, na palube HCČ, na blokovej dozorni, v strojovni alebo na čerpacej stanici – spolu diskutovali nad technickými problémami, o strastiach a radostiach života, samozrejme aj nad PKZ a inými vecami. Toto síce berie veľa času, ale je to dôležité pre elektráreň ako takú, pretože veľa vecí sa dodiskutuje, zostáva málo nedopovedaného. Osobne vás potom poteší, keď vás chlapi na obede v jedálni prizvú, aby ste si k nim sadli ku stolu namiesto toho, aby sa vám obrátili chrbtom. Na toto spomínam veľmi rád.
Čo by ste V2-ke zaželali do budúcich rokov?
Milan Molnár: Aby čo najlepšie zvládla prebiehajúcu generačnú výmenu ľudí. Je to zložité, ale je to aj veľká šanca na zmenu kultúry a zavedenie nových technológií do praxe. Noví ľudia sú fajn, väčšina má záujem tvoriť pre tento priemysel a určite je to oblasť, kde vôbec nie je obava o to, či náš produkt umiestnime na trhu. To je obrovská výhoda elektroenergetiky. Jadro má a vždy malo budúcnosť, takže len smelo do toho. Táto situácia je v niečom ešte jednoduchšia ako v rokoch po nábehu V2, kedy sme mali množstvo nových ľudí, ktorí sa ani veľmi nemali od koho naučiť to, čo potrebovali.
Neexistovali dobré predpisy ani návody a mali sme veľa výpadkov a zbytočných závad, na ktorých sme sa učili. Dnes je to určite lepšie.
Martin Mráz: No samozrejme veľmi dobrú kondíciu a dobrých ľudí.
„Vykonali sme modernizáciu elektrárne, zdokonalili sa technológie na monitorovanie jej stavu a v neposlednom rade ide o úspech zamestnancov, ktorí tu pracovali a mnohí stále pracujú a starajú sa o elektráreň, aby bola v dobrej kondícii. Dnes na základe analýz vieme povedať, že minimálne ešte ďalších 40 rokov bude táto elektráreň schopná vyrábať elektrickú energiu,“ uviedol Peter Farkaš, riaditeľ závodu Atómové elektrárne Bohunice.
„Asi najdôležitejšou vlastnosťou, ktorý by mal človek, ktorý chce pracovať v tejto oblasti je ochota na sebe pracovať, ďalej sa vzdelávať. Neuspokojiť sa s tým, čo v danom momente vie a čo v danom momente dostane. Ďalšou veľmi významnou oblasťou je vzájomná spolupráca na rôznych pozíciách a útvaroch, byť ochotný prijímať, ale aj odovzdávať skúsenosti a informácie. A v konečnom dôsledku úcta. Voľakedy sme mali v prevádzkovom predpise tzv. Desatoro operátora. A úplne v poslednom bode bolo napísané: „Operátor reaktoru vyká“. Je to taká humorná veta, ale znamená asi toľko, že treba mať zariadenie v úcte, treba sa k nemu správať a pristupovať s úctou a chcieť od toho zariadenia len to, čo dokáže“, Anton Venhart, bývalý zmenový inžinier bohunickej atómky.
