TRNAVA. Počas rozhovoru okolo behá dieťa a ona prezrádza novinky z jej športového baru a trénerskej kariéry. REGINA “GINA” PALUŠNÁ (36) má za sebou skvelú basketbalovú kariéru, s ktorou precestovala svet a vďaka ktorej má závideniahodný životopis.
Teraz žije život, o ktorom sa jej ani nesnívalo. „Profesionálny šport ma naučil žiť unavená – celé roky. A tak fungujem aj dnes,“ hovorí Gina v úprimnom rozhovore.
Predpokladali ste, že váš život bude po basketbalovej kariére vyzerať takto?
Absolútne som si nepredstavovala, že sa môj život po profesionálnej kariére vydá týmto smerom. Odkedy nastali tieto zmeny, už nič neplánujem. Podnikám, som mama – všetko zbehlo veľmi rýchlo. Basketbal nehrám už asi päť rokov, mám trojročného syna a päť rokov vediem môj podnik.
Ako náročné je to všetko skĺbiť?
Je to extrémne náročné, ale zvládam to dobre. Nesťažujem sa. Vnútorne som dokonca šťastná, že to takto je. Len to chce veľa energie a málo spánku.
Úplný opak ako počas kariéry?
Presne tak. Keď som hrala basketbal, môj život bol nalinajkovaný. Teraz, keď podnikám, navyše v gastronómii, sa nedá takmer nič naplánovať. A s malým dieťaťom už vôbec nie. To je zásadný rozdiel: neriešim veci veľmi dopredu, skôr idem zo dňa na deň.
Na svet sa díva z vozíka, jej domovom je strelnica. V Košiciach mi ľudia hneď pomôžu, v Trnave zriedkavo Čítajte Popri práci sa nenudíte, ešte ste aj mamička – navyše slobodná.
To som si tiež nenaplánovala. Mala som priateľa, podnik bol krátko otvorený. On u mňa pracoval, aby sme spolu trávili viac času. Bol aj z fachu. Otvorila sa téma, že už nemáme veľmi na čo čakať. Mala som 32 rokov, on 36, mali sme prácu aj bývanie, tak sme sa rozhodli, že ideme do toho.
Kedy sa to pokazilo?
Asi v treťom mesiaci sme začali mať nezhody. Ja som sa už prispôsobovala tomu, že som tehotná a budem na materskej, ale on tú zodpovednosť ešte nemal – čo sa týka práce aj dokončenia bytu. Naše cesty sa rozišli a odvtedy som už toho pána ani nevidela.
Ako syn vníma vašu prácu a to, že trávi veľa času v podniku?
Až tak to nevníma, takto žije odmalička. Vie, že ráno je škôlka a potom ideme ešte na chvíľku do práce vybaviť veci. Musím však povedať, že mám posledné dva roky veľké šťastie na personál – odbremenili ma od večerných hodín. Odpracujem čas, kým je malý v škôlke, a potom sa môžem venovať už výhradne jemu a aj basketbalu. Personál za mňa ťahá večery, okrem akcií. Keby som nemala takých ľudí, ako mám teraz, zvládala by som to oveľa ťažšie.
V rozhovore sa dočítate:
- čo si z profesionálnej kariéry preniesla do materstva a podnikania,
- akým typom trénerky je ona sama,
- čím je špecifický tím, ktorý vedie,
- ako svojich hráčkach prebúdza energiu na palubovke,
- či je láska k deťom jedným z kritérií pri výbere zamestnancov,
- o ktoré športové prenosy je v jej podniku najväčší záujem.
V bare máte aj vaše plagáty z hráčskych čias. Syn sa pýta prečo ste tam?
Áno. Už vie, že na stenách „maminka“. Tým, že trénujem basketbal a on trávi všetok čas na tréningoch so mnou, je do športu namočený a nepríde mu to zvláštne.
Ako ste si dokázali nájsť čas ešte aj na trénovanie?
Nestrácam čas hlúposťami, všetko mám v istom systéme – čo, kedy treba spraviť a ako sa zariadiť. Žijem v kolobehu, z ktorého momentálne nechcem vystúpiť. Nehovorím, že nemám slabé dni, aj tie prídu. Podnikať neznamená žiť v zlatej klietke, už vôbec nie v dnešnom gastro priemysle. Som nastavená, že ako samoživiteľka bez akejkoľvek vedľajšej podpory musím fungovať tak, aby môj syn nikdy nič nepociťoval len preto, že som mu „vybrala zlého otca“. Urobím všetko pre to, aby mu nič nechýbalo.
Na terase podniku máte aj detské ihrisko – to tam bolo od začiatku, alebo to prišlo s malým?
V živote som nemala v pláne veľké detské ihrisko, a predsa ho tam už pár rokov máme – práve preto, že tam trávi čas aj môj syn. Mám viac plánov a nápadov, len financie zatiaľ nepustia všetko zrealizovať. Ale časom by som sa týmto smerom chcela uberať ešte viac.
V čom vás najviac zmenilo materstvo?
Práca je pre mňa strašne dôležitá – nie som workoholik, ale mám zodpovednosť. Venujem jej veľa času a energie, lebo sa o nás potrebujem postarať. Na druhej strane si uvedomujem, že priorita je už inde – u môjho syna. Kedysi som sa viac hnevala, veľa vecí ma vytáčalo. Dnes si len poviem, že nejde o život.
Spomenuli ste, že váš syn trávi veľa času v podniku. Vyberáte si aj zamestnancov podľa ich vzťahu k deťom?
Možno to vyznie vtipne, ale je to tak. Keď prijímam ľudí do práce, neprijmem hocikoho len preto, že potrebujem. Ten človek musí byť ľudský, chápavý a musí vedieť, že jeho šéfka je slobodná mama a že treba odvádzať prácu so zodpovednosťou. Nemám čas strácať čas s tým, že niekto nepríde do práce alebo nič neodrobí. V gastre je to bežné, ale je to zdroj obživy pre mňa a pre syna. Preto každému hneď na pohovore opíšem moju životnú situáciu a spýtam sa ho, či sa na to cíti.
