TRNAVA. V Katedrále svätého Jána Krstiteľa v Trnave odpočíva v tunajšej krypte niekoľko členov známeho šľachtického rodu Esterházyovcov. V období totality vedľa univerzitného kostola, ako ho mnohí nazývajú, kedysi sídlili vojenské kasárne.
Pred 45 rokmi došlo k závažnému odhaleniu, sarkofágy tejto rodiny zničili vojaci Československej ľudovej armády. K masívnemu poškodeniu dochádzalo najmä v 70. rokoch minulého storočia. S poľutovaním treba priznať, že nešlo o nič výnimočné, počas minulého režimu dochádzalo na Slovensku k častým vykrádaniam či už kostolov, pohrebných miest, kaštieľov i múzeí.
„Boli z nich, žiaľ, najmä našimi občanmi, ukradnuté až desiatky tisíc najmä výtvarných diel, sakrálnych predmetov, militárií či súčastí mobiliáru. Skutky väčšinou buď nikto nevyšetroval alebo páchatelia ostali neodhalení,“ priblížil archeológ Matúš Sládok.
Mnohé z týchto odcudzených predmetov tak skončili v zahraničí, ale veľká časť sa stále nachádza na Slovensku, či už priamo u nelegálnych nadobúdateľov, ich príbuzných alebo ďalších potomkov.
Viacero členov Esterházyovcov
Zaujímavý prípad súvisí práve s katedrálou v Trnave. „Zachovala sa fotografia poškodených sarkofágov, ktoré mali jednoduchý tvar zrezaného kvádra. Zdobili ich pravouhlé ornamentálne rámy, výrazný dekoratívny, ale aj utilitárny prvok sarkofágov predstavovali rukoväte, respektíve, madlá v tvare levej hlavy,“ popísal.
Popri príslušníkoch jezuitského rádu bolo v krypte pochovaných niekoľko členov rodiny Esterházyovcov: donátor kostola – palatín Mikuláš Esterházy, jeho manželka Kristína Nyáriová, ich štyria synovia, ktorí zahynuli v bitke pri Vozokanoch v roku 1652 proti Turkom.
Až donedávna nebolo známe, že by sa niečo zo sarkofágov z priestoru krypty zachovalo. Zlom prišiel v roku 2021, kedy anonym poslal na Krajský pamiatkový úrad Trnava pohrebné kovanie, ku ktorému bol priložený iba lístok, na ktorom bolo napísané, že pochádza z trnavského univerzitného kostola.
Až tento rok sa pamiatkari pustili do podrobnejšieho skúmania týchto vrátených predmetov a následná analýza overila ich pravosť.
Syna nevidel osem rokov. Zmanipulovali ho proti mne, tvrdí biologický otec Čítajte Išlo o vyššie spomenutý typ madla vo forme plasticky modelovanej tváre leva, držiaceho v papuli kruhovú obruč. Toto rozmerné, ťažké kovanie je zhotovené z cínovo-olovenej zliatiny, povrchovú úpravu tvorí celoplošné, v súčasnosti už značne ošúchané pozlátenie, ktoré sa najviac zachovalo v oblasti očí, líc a brady.
„Tvár leva je zhotovená ako odliatok, plastika kombinuje zoomorfné a antropomorfné prvky, oči sú ľudské, hlboko vsadené a s výraznými nadočnicovými oblúkmi, ktoré sa nad koreňom nosa spájajú a vytvárajú dojem zvraštených obŕv. Lícne kosti sú jemne zaoblené. Ďalším prvkom, prevzatým z ľudskej tváre, je nos s mierne vystupujúcim kostným hrbom,“ popísala Ingrid Babiková z Krajského pamiatkového úradu Trnava.
V minulosti boli používané
Ako ďalej pokračovala, stvárňovanie madiel sarkofágov s použitím motívu levej hlavy nebolo v období 17. storočia ničím výnimočným. Takéto madlá zdobili napríklad cínovú rakvu s pozostatkami troch košických mučeníkov, ktoré dala v roku 1635 do Trnavy previezť Katarína Forgáčová, rodená Pálffyová, manželka palatína Žigmunda Forgáča.
Pôvodne mala v úmysle pozostatky slávnostne umiestniť do jezuitského, univerzitného kostola, stavaného Mikulášom Esterházym, ktorý však ešte nebol dokončený.
„Preto rakvu uložili do klariského Kostola Nanebovzatia Panny Márie a neskôr do uršulínskeho Kostola sv. Anny. Madlá v tvare levích hláv sú pripevnené aj na sarkofágoch z cisárskej krypty viedenského kapucínskeho kostola ako napríklad sarkofágu cisára Ferdinanda III., arcivojvodkyne Márie Terézie či arcivojvodu Leopolda Jozefa,“ doplnila Babiková.
Korene týchto artefaktov funerálneho umenia treba pritom hľadať už v antike, objavovali sa už na sarkofágoch z obdobia Ríma, z 2. a 3. storočia nášho letopočtu sa ich podľa archeológa zachovalo značné množstvo.
„Tieto mramorové rakvy sú zdobené zvislými žliabkami a na bokoch majú pripevnené madlá v tvare levích hláv, nesúcich v papuli obruč; tie v sebe spájali praktickú funkciu s ikonografickým posolstvom, upozorňujúcim na prestíž zosnulého a potrebu jeho ochrany,“ uviedla.
Aj na fontánach či dverách
Motív levích hláv sa v antike objavoval aj na fontánach, dverách či štítoch ako ochranný znak, ktorý mal odháňať zlo a chrániť pred nebezpečenstvom.
„Tento symbolický obsah získal aj vďaka príbehu z antického Grécka o nemejskom levovi, hroznej šelme s nepriestrelnou kožou, vďaka ktorej bol takmer neporaziteľný. Heraklovi sa ho však podarilo zabiť a jeho kožu nosil namiesto brnenia,“ povedal Sládok.
Hrad vypálili a tristo rokov pustol. Zrúcanina ukrytá v horách je čoraz nápadnejšia Čítajte Lev teda v antike predstavoval mocný symbol, znak sily, ochrany i nesmrteľnosti. Motív levej hlavy sa preto aj v neskorších obdobiach uplatňoval nielen na sarkofágoch, ale veľmi často aj na vstupných dverách vo forme klopadiel.
Keďže sa umenie kresťanskej Európy vyvíjalo na základoch antickej kultúry, prevzalo mnohé antické prvky, motívy či kompozičné princípy. Antický obraz leva ako ochrancu, symbolizujúceho nesmrteľnosť, sa podľa Sládka v kresťanskej ikonografii spája so vzkriesením.
Čo teraz s vrátenými madlami bude, či sa vrátia na svoje pôvodné miesto, sa zatiaľ nevie. Každopádne, prípad odovzdania časti sarkofágu považuje Sládok za pozitívny, má byť inšpiráciou pre tých, ktorí majú v držbe predmety z pamiatok, ktoré im nepatria.
