Žiadny unavený a sklamaný dôchodca, ale energický pán s úsmevom na tvári. RÓBERT BEZÁK ma víta silným stiskom ruky. Rovno vraví, že nemá problém baviť sa o čomkoľvek.
„Aj arcibiskup je len obyčajný človek – aj v teplákoch, aj na bicykli,“ smeje sa bývalá hlava trnavskej arcidiecézy počas takmer dvojhodinového rozhovoru.
V ňom spomína na časy v Malom Ríme, na spoločnosť pápeža Františka, hovorí o novej nádeji v jeho prípade aj o tom, že svet nie je takým zlým miestom, ako sa niekedy zdá.
Čím dnes žijete?
Život sa mi od roku 2012, keď som musel odísť z funkcie, postupne menil. Strávil som vyše roka v Taliansku, napokon som sa vrátil na Slovensko. Štyri roky som učil na gymnáziu. Potom prišli do popredia rodičia, ktorí už mali vysoký vek, a moja úloha syna bola jasná: byť pri nich až do konca. Spolu so sestrou sme sa o nich postarali, až kým neodišli.
Dnes mám 65 rokov, som už na dôchodku, ale zároveň sa otvoril nový priestor. Oslovil ma bratislavský primátor Matúš Vallo. Už dávnejšie mi hovoril, že by rád mal niekoho, kto by sa venoval domovom dôchodcov a seniorov. Vtedy som to ešte nemohol prijať, lebo som sa staral o rodičov. No keď odišli, primátor sa opäť ozval – a od júna tohto roka navštevujem domovy dôchodcov v Bratislave. Je ich osem a žije v nich spolu asi 1200 obyvateľov.
Ako presne vyzerá vaša úloha? Má aj oficiálny názov?
Priznám sa, že ani ja sám neviem, ako to presne pomenovať. Možno niečo ako zástupca primátora pre sociálne veci a domovy seniorov. Nejde však o duchovnú funkciu v pravom zmysle slova. Skôr mám byť ľudským, priateľským sprievodcom. V týchto zariadeniach sa rozprávam so seniormi, počúvam ich. Sám už patrím k staršej generácii, a tak je to pre mňa aj obohacujúca osobná skúsenosť. Je to niečo medzi filozofickým a praktickým poslaním.
Ficovi musíte pritiahnuť opraty. Inak môže hroziť katastrofa, varuje Slovákov Michael Kocáb Čítajte Vaša práca pripomína činnosť Antona Srholca, ktorý sa venoval ľuďom na okraji spoločnosti. Cítite v tom paralelu?
Otec Srholec bol pre mňa veľkou inšpiráciou. Pamätám si, keď som bol s ním v zariadení Resoty. Neboli tam klasickí bezdomovci, ale ľudia bez domova. On ich nebral ako kňaz, ktorý poučuje, ale ako človek, ktorý sa o nich stará. Doviezol im stravu, rozdelil ju, postaral sa o drobnosti. Pamätám si, ako vytiahol zo zásuvky krabičku s cigaretami a rozdelil im ich po kusoch. Keď mali oslavu, nalial im trochu pálenky. Všetko s mierou, vedel, že to musí zamykať, inak by mu to vypili.
Obdivoval som ho, že aj keď bol ťažko chorý a zomieral, stále chodil medzi nich. Ja nemám tak blízku každodennú úlohu, moja činnosť je širšia. No práve on ma naučil, že podstatné nie je poučovať, ale byť prítomný. Ľudia vo veku osemdesiat rokov už nepotrebujú lekcie, ale blízkosť. Hodina, ktorú s nimi strávim, môže ich život trochu posunúť. V tomto je pre mňa Anton Srholec vzorom – a v niečom sa mu cítim byť podobný.
Je pravda, že vám Anton Srholec po vašom odvolaní dal jednu veselú radu, ktorú ste kedysi spomínali?
Áno, povedal mi, že by som mal ísť robiť smetiara. Vysvetlil to tak, že keď budem stáť na aute, ktoré chodí po uliciach, môžem ľudí požehnávať rovno z platformy. Usmial som sa a odpovedal som mu, že by som niečo také radšej robil z kabrioletu. Samozrejme, myslel to v dobrom. Bola to taká jeho láskavá poznámka, ktorou chcel naznačiť, že až tak ďaleko zašla situácia vo vzťahu medzi cirkevným vedením a mnou.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo bolo po odvolaní najťažšie,
- prečo bolo preňho takmer nemožné slúžiť omše,
- čím dráždil tých, ktorí sa postarali o jeho odvolanie,
- za čo by sa mal trnavský arcibiskup Orosch ospravedlniť,
- kde v dnešných časoch hľadať nádej,
- v ktorom smere by mala cirkev robiť viac.
Aký máte dnes vzťah k Trnave? Chodievate tam ešte?
Trnava je pre mňa stále dôležitá. Som čestným občanom mesta. Po mojom odvolaní tamojšia vrchnosť ocenila moje pôsobenie. Neskôr už asi taká ochota nebola. Napríklad, keď sa pripomínalo desať rokov od môjho odvolania, nechceli umiestniť žiadnu spomienku na moje pôsobenie, hoci taký návrh na zastupiteľstve padol. Neberiem to však zle.
Trnavu mám stále rád. Keď som tam v roku 2009 prišiel, po pôsobení na Starých Horách a v Banskej Bystrici, bral som to ako posledné miesto mojej služby. A aj keď sa to skončilo inak, vnútorne cítim, že Trnava je stále moje mesto. Keď ňou prechádzam cestou do Piešťan či Nového Mesta nad Váhom, vždy jej symbolicky zakývam.
Vraciate sa v spomienkach na svoje pôsobenie – aspoň na tie dobré chvíle?
Samozrejme. Nebol som tam dlho, len tri roky, ale snažil som sa mesto vnímať aj bežným životom. Rád som jazdil na bicykli po okolí, objavoval cestičky za Trnavou, smerom na Suchú nad Parnou, Orešany, do Karpát. Páčilo sa mi tam natoľko, že som si dokonca predstavoval, že by som si raz v okolí postavil bývanie. Myslel som si, že v Trnave zostanem navždy ako biskup – aj keď nie priamo v meste, ale nablízku. Trnava bola vždy pre mňa „malým Rímom“. Mal som rád jej atmosféru, ľudí, akcie. A fandil som Bílým andelom, nikdy som nebol Slovanista (smiech). Dokonca mám aj VIP kartičku na Spartak z poslednej sezóny, v ktorej som v Trnave pôsobil.
Viem, že ste pripravovali aj zaujímavé podujatia v chrámoch.
Áno, chcel som ich priblížiť ľuďom. Pamätám si napríklad na spoluprácu s Esterházyovcami, ktorí sú potomkami rodu, ktorý dal postaviť dnešný Univerzitný kostol. Dohodli sme sa, že podporia kultúrne akcie, ktoré by sa v ňom konali. Mali sme veľa plánov – koncerty, umelecké projekty, aj sprístupnenie priestorov pod arcibiskupským palácom, kde sú krásne historické chodby. Veril som, že mesto môže žiť nielen cirkevne, ale aj kultúrne. Tiež sme svojho času našli podporu na to, aby sme vedeli streamovať omše či rôzne obrady z kostolov – napríklad aj priame prenosy z Trnavskej novény. Svojho času sa mi ozval človek z Austrálie, hovoril, že je rád, že si to mohol pozrieť.
Ľudia v Trnave radi spomínajú na Noc kostolov, ktorú ste vtedy otvorili. Cítili, že chcete cirkev priblížiť ľuďom.
Presne tak. Chcel som, aby Trnava nebola len „malým Rímom“, ale aby cirkev bola prirodzenou súčasťou života v meste. Preto sme robili aj civilné, otvorené akcie. Mal som pocit, že atmosféra je tomu naklonená a že aj ľudia, ktorí cirkev nevyhľadávajú, sa necítili vylúčení. Mrzí ma, že nič z toho po mojom odchode nepokračovalo.
Zažili ste po odvolaní aj osobnú krízu viery?
