i rokov presídliť na Slovensko, aby spustili výrobu v ďalšom závode.
Medzi nimi patrí Parížan André Gibier, otec troch detí, či Vincent Tousch, žijúci vo Francúzsku v oblasti medzi Štrasburgom a Metz. Obaja sú na zahraničnej pracovnej stáži prvýkrát. Dlhoročný zamestnanec PSA André považuje pobyt na Slovensku za novú, zaujímavú pracovnú skúsenosť, mladší a ešte stále slobodný Vincent sa rozhodol prísť do Trnavy, aby nielenže opustil každodennú rutinu, ale spoznal aj novú kultúru, nových ľudí a zistil, aké je to žiť v inej krajine. Obidvom sa na Slovensku a v Trnave páči.
Krajinu, kde teraz pracujú, ani Vincent ani André predtým nenavštívili, hoci André poznamenal: ,,Za bývalého Československa bol v Prahe. Mimochodom, moja žena je Poľka, takže stredovýchodná Európa nie je pre mňa neznáma.“ MY-Trnavské noviny vyzvedali, ako sa obom žije ďaleko od domova.
* Aké je vaše pracovné zaradenie v PSA vo Francúzsku a akú funkciu zastávate na Slovensku?
André: Tam som bol zodpovedný za zásobovanie výroby, podobnú funkciu mám tu, na Slovensku.
Vincent: V podniku som mal na starosti, v Trnave zodpovedám za uskladňovanie nových dielov - prototypov pre budúce vozidlá. Moju aj kolegovu pracovnú pozíciu možno zaradiť do kategórie technický asistent; našou hlavnou úlohou je učiť Slovákov pracovať novými metódami a pomôcť spustiť novú fabriku PSA.
* Viete, koľko Francúzov je v PSA Slovensko zamestnaných?
André: Presný počet nepoznám, je nás pravdepodobne viac ako tristo zamestnancov; z toho asi dvestodesať technických asistentov ako my, ktorí pracujú v rôznych odvetviach závodu. Sú tu na relatívne kratší čas, štandardne na osemnásť mesiacov a ich hlavnou úlohou je pomoc pri spustení novej fabriky. Nie sú pracovníkmi PSA Slovensko, ale domovského francúzskeho PSA. Mzdu dostávame vo Francúzsku a v eurách, vo doma sme aj platcami daní a odvodov. Vo vašej krajine sme vlastne na akejsi predĺženej pracovnej ceste a dostávame „diéty“ na bežné výdavky, ako ubytovanie, strava a podobne. Každý z nás má nárok raz do mesiaca cestovať domov za rodinou na účet podniku. Tí, ktorí chcú cestovať častejšie, si musia ďalšie cesty hradiť už z vlastného vrecka.
Vincent: Zostávajúcich približne sto francúzskych pracovníkov sú zamestnanci slovenského PSA a dostávajú plat v slovenských korunách. Aj odvody a dane si platia tu, na Slovensku. Na rozdiel od technických asistentov tu majú svoje rodiny a teda nemajú nárok cestovať domov na účet podniku. Voláme ich „expatrioti“ (expatrié – presídlenci, pozn. red.), pretože sú tu aspoň na tri roky. Ich práca pre podnik si vyžaduje dlhší pobyt. Sú medzi nimi hlavne vedúci pracovníci, nie je to však pravidlom.
* Je vám smutno za rodinou?
André: Ako sme spomínali, domov občas chodievame, okrem toho sa manželka chystá ma niekoľkokrát navštíviť, pri tej príležitosti zájde aj do Poľska. Na Slovensku sa zdrží asi mesiac. Keby mala zostať dlhšie, ťažko by si našla program, veď tu nemá robotu, neovláda slovenčinu, nikoho tu nepozná. Asi by to dopadlo tak, že by vysedávala pred televízorom a nudila by sa. Vo Francúzsku má svoju prácu, máme tam dom, o ktorý sa treba starať, deti, a to všetko má pre ňu zmysel.
Vincent: Chodievam občas za rodinou, lietadlom je to „na skok“. Väčšinou odchádzam v piatok a v nedeľu sa vraciam. A vraciam sa rád, som tu už ako doma.
* Čo vám tu na Slovensku najviac chýba?
André: Okrem rodiny mi tu chýbajú malé rôznorodé obchodíky, ktorých je vo Francúzsku všade plno. Každý je iný a osobitý, má svoj kolorit a veľký výber tovaru. Napríklad v potravinách sú to rôzne špeciality. Tu musím chodiť nakupovať do supermarketov a všade majú to isté. Kde je tu pekárnička alebo mäsiarstvo zo špeciálnymi delikatesami, ktoré majú len tam a nikde inde? Ale pomaly sa prispôsobujem a začínam si zvykať na kupovanie tunajších produktov a pripravujem si z nich jedlo.
Vincent: Mne tu nechýba nič. Z domu si vždy donesiem niektoré veci, ktoré sú tu bežne nedostupné, napríklad moju obľúbenú čokoládu, alebo dévédéčka s francúzskymi filmami. Vlastne, spomenul som si – chýbajú mi informácie o dianí vo svete. Tlač aj správy v televízii sú v slovenčine a v tejto reči rozumiem len pár zdvorilostných fráz. Takže sa niekedy cítim odrezaný od ostatného sveta. Ale až tak veľmi mi to neprekáža. A ešte niečo. Rád by som ochutnal typické slovenské jedlá, ale v tunajších reštauráciach ponúkajú hranolčeky, stejky, pizzu…
* Čo vás tu najviac udivuje?
André: Vcelku nás až tak veľmi neprekvapuje nič. Veď sme v Európe. Skôr ide o rôzne drobné detaily, napríklad, že tu nikde na domoch nevidím vonkajšie drevené okenice. U nás vo Francúzsku je to bežné. Zvláštne mi pripadá aj to, že na uliciach sa domy často podobajú jeden druhému ako vajce vajcu, je to svojské... Alebo že tu ešte stále máte dedinský rozhlas, prostredníctvom ktorého obec všeličo ľuďom oznamuje. Pripadá mi to ako obraz z minulosti.
* Nuž áno, bývate na dedine, v Zavare, vedľa ktorého vyrastá automobilka. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento štýl bývania?
André: PSA je ochotný zohnať nám byty, ja som však dal prednosť prenajatiu rodinného domčeka v pokojnom prostredí dediny. Vo Francúzsku žijem v rušnom meste, som Parížan. Preto je pre mňa príťažlivé a nové vychutnať si pokoj a ticho. Navyše, mám to do veľmi blízko práce. Neprekáža mi, že v mojej blízkosti nebývajú ďalší Francúzi. Dokonca mi to vyhovuje, veď sa denne vídame v práci.
* Vy, Vincent, naopak žijete doma na vidieku a tu ste dali prednosť mestu.
Vincent: V Trnave som si pohľadal a prenajal dvojizbový byt. Som s ním spokojný. Nepáči sa mi len to, že existujú dvojaké ceny nájomného – osobitne pre Slovákov a osobitne pre Francúzov. Je to veľmi drahé.
*Ako relaxujete vo voľnom čase?
André: Robím to, čo doma nie, pretože to robí moja žena. Upratujem, varím, periem, žehlím. Rád si pozriem televízor, teraz, keď som si namontoval satelit, sa pokúšam chytiť francúzske stanice. A ešte sa rád bicyklujem.
Vincent: Ja sa takisto venujem domácim prácam, aj keď to nepreháňam. Rád čítam, pozerám TV, alebo francúzske filmy na DVD, mám aj internet. Niekedy idem si posedieť do kaviarne, alebo sa vyberiem na nákupy do Bratislavy, alebo len si tak pozrieť mesto. Občas cez víkendy vyrážame na výlety. Už som stihol navštíviť Krakov, Budapešť, pozrel som sa aj do Rakúska. Poznám aj niektoré slovenské výletné miesta – Vysoké Tatry, Španiu dolinu, Banskú Štiavnicu.
* Robí vám slovenský jazyk naozaj veľké ťažkosti?
Vincent: Ovládam len základné frázy. Jazyková bariéra je pre mňa problémom všade – v obchode, na ulici, u holiča. Minule som sa mu pokúšal vysvetliť, alebo skôr znázorniť, ako ma má ostrihať a odišiel som s celkom iným účesom.
* To sa stáva často aj nám, Slovákom… Ale ako často sa stretávate vo voľnom čase s ostatnými krajanmi?
André: Už som spomenul, že v mojom okolí nebývajú a že mi to neprekáža, pretože trávime spolu veľa času v práci. Vo voľnom čase som rád nezávislý, mám rád svoj pokoj a navyše, mám na starosti celú domácnosť, čo mi zaberá nejaký ten čas. Takže naše stretnutia až také časté nie sú.
Vncent: V bytovom dome, kde žijem, býva dosť Francúzov, ale často má každý z nás svoj program. Aj ja mám rád vo voľnom čase nezávislosť. Ostatne, nie všetci, čo sme tu z Francúzska, sa navzájom poznáme a nie všetci bývame v Trnave. Niektorí bývajú na dedine, alebo sú rozptýlení po iných mestách. Žijú v Bratislave, v Piešťanoch, v Senci...
* Ako strávite dnešný večer?
André: Pripravím si nejaké jedlo, pokúsim sa chytiť nejaký francúzsky televízny kanál a pôjdem spať kôr. Som unavený, včera sme boli v práci do jedenástej večer.
* Takýto pracovný čas je pre vás obvyklý?
André: Našťastie nie, je to výnimočné. Bežná pracovná doba nám končí o pol piatej poobede.
