Pre mnohých ľudí je hlasom jednej generácie. Nedá sa presne zaradiť do škatuľky, na čom, podľa jeho slov, vôbec nezáleží. Talentovaný hudobník má blízko k punku, rapu, no občas hrá aj klavírne koncerty.
„Stále mám sen zahrať si s Paulom McCartneyem. Ale nič pre to nerobím,“ priznáva DENIS BANGO (33), známy aj ako FVCK KVLT.
Je ťažké vás zaradiť do nejakej škatuľky. Ako sám seba ako hudobníka charakterizujete?
Škatuľkovanie hudobníkov je podľa mňa dobré len ak chcete zjednodušiť komunikáciu, napríklad pri propagovaní koncertov. Chápem, že pri mne je to náročné.
Gro hudby, ktorú tvorím, nie je o technike alebo žánri, ale skôr o postoji a filozofii. Škatuľky teda môžu byť aj obmedzujúce.
Sedíme spolu pred vaším klavírnym koncertom. Pre bežného poslucháča, ktorý si vás spája s tvrdšou hudbou, je klavír možno prekvapením – opäť sme mimo škatuľky. Je teda vaša tvorba zameraná viac na posolstvo, bez ohľadu na prostriedky, akými sa k poslucháčom dostane?
Skôr by som povedal, že je o narúšaní status quo. Ja, pankáč a raper zrazu hrám na klavíri jemné veci. Aj tým ukazujem, že veci sa dajú robiť inak, než ako by sa „mali“.
A keď je to úprimné, nie kalkulované, tak to aj funguje. V tom vidím ten punk – v narúšaní noriem, posúvaní hraníc.
Vy ste pankáč v hudbe aj v živote?
Jednoznačne. Moja životná filozofia sa prirodzene pretavuje do hudby a naopak. Niekedy, keď pri tvorbe zistím, že netradičný prístup funguje lepšie než klasický, odrazí sa to aj v mojom živote. A zasa veci zo života si nájdu cestu späť do hudby. Ide to ruka v ruke.
Herec Braňo Mosný: Pre náckov by som nikdy nehral Čítajte Okrem spevu hráte aj na viacero nástrojov. Ktoré sú vám najbližšie?
Najistejší som za klavírom, gitarou a bicími, ale zahrám aj na akordeóne, basgitare či dokonca na balalajke. A raz by som sa rád naučil aj husle.
Precvičujete si to všetko pravidelne, alebo hrávate skôr intuitívne?
Necvičím – mal by som, ale neviem sa k tomu dokopať. Niektoré skladby som hral prvýkrát rovno na koncerte.
V akej pódiovej polohe sa cítite najlepšie? Sám s mikrofónom, s gitarou, za klavírom...?
Najlepšie sa cítim, keď sa môžem „schovať“ za nástroj. Za klavírom alebo s gitarou v ruke som najsebavedomejší.
Keď som len s mikrofónom, trochu mi pomáha to, že nie som na pódiu úplne sám – mám tam Viktora (DJ-a, pozn. red). a Jakuba za bicími. Ale vtedy sa niekedy cítim nesvoj. Je to pre mňa neprirodzené, keď nemám v rukách nástroj.
Máte pred vystúpením trému?
To je zvláštne – pred publikom nemám bežne trému. Môže tam byť milión ľudí, a nič.
Ale ak by som vám mal zaspievať tu, v súkromí, tak to by som mal problém. Je to pre mňa oveľa náročnejšie než vystúpenie na pódiu. Tam sa cítim slobodný, niekedy až tak, že by som začal aj žonglovať, ak by si to niekto vypýtal. (smiech)
Aj keď hráte bez nástroja?
No, niekedy to vtedy príde, ale po troch, štyroch skladbách tréma opadne. Ale občas sa mi stane, že ma to dobehne – zrazu si uvedomím, že nejako čudne stojím, že by som mal byť viac medzi ľuďmi, a v hlave mi začnú behať všelijaké myšlienky. Snažím sa toho zbaviť, ale ešte to nemám úplne natrénované.
Na vašich koncertoch ma prekvapuje nečakaná interakcia s publikom. V jednom momente ste zišli z pódia a začali ste objímať divákov. Ako vám to napadlo?
Spontánne – prvýkrát som to urobil v Prahe. Hrali sme skladbu „Mizéria“, ktorá má dlhšiu pasáž bez spevu, len s podmazom. Zdalo sa mi čudné len tak stáť a čakať a tak som si povedal, že idem za ľuďmi. Začal som ich objímať a fungovalo to perfektne. Odvtedy to robím pravidelne.
Na punkovom koncerte by som skôr čakal mosh pit, než toto.
