TRNAVA. Tehotenská strata je stále jednou z najtabuizovanejších tém v spoločnosti. Mnohé ženy zostávajú po takejto skúsenosti osamotené, nepochopené, niekedy až neviditeľné.
V Trnave pre ne vznikol bezpečný priestor – podporná skupina, ktorú vedú dve psychologičky. Jednou z nich je VERONIKA NOVODOMCOVÁ, ktorá pomoc druhým zakladá aj na vlastnej bolestivej skúsenosti.
Vediete podpornú skupinu v Trnave pre ženy, ktoré prišli o dieťa počas tehotenstva. Aké ženy a za akých podmienok sú vítané?
Cieľovou skupinou sú ženy, ktoré prišli o svoje bábätko počas tehotenstva v akomkoľvek štádiu, počas pôrodu alebo tesne po pôrode. Nezáleží na časovom horizonte, teda koľko času už prešlo od straty.
Vďaka centru Tri šišky sa bezplatne stretávame pravidelne v prvý piatok v mesiaci v ich útulných a pekných priestoroch v Arbórií na Novomestskej ulici v Trnave. Nie je nutné sa hlásiť vopred.
V rozhovore sa ďalej dočítate
- ako pretavila vlastnú traumatickú skúsenosť do pomoci iným,
- čo je potrebné na to, aby sa žena dokázala so stratou vyrovnať,
- ako ovplyvňuje prežívanie žien správanie nemocničného personálu,
- ako stratu dieťaťa prežívajú muži a prečo sa na otcov zabúda.
Koľko mamičiek zatiaľ podpornú skupinu navštívilo?
Zatiaľ sú skupiny komorné, ale to je účastníčkami veľmi vítané. Sme tam dve psychologičky. Miroslava Nováková, ktorá pracuje vo Fakultnej nemocnici v Trnave na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. A ja som druhá.
Mám takú hybridnú pozíciu. Som aj ako účastníčka, ktorá zažila podobné skúsenosti s vlastnou stratou, ale aj ako podpora, prípadne sa s Mirkou vzájomne zastupujeme. Zatiaľ sme mali štyri stretnutia a počet účastníčok pomaly narastá.
Vzácna pamiatka dlho chátrala. Jedna z najkrajších synagóg Slovenska dostane druhú šancu Čítajte Ste psychologička a zároveň mama, ktorá sama o dieťatko prišla. Bolo práve to motiváciou pomáhať aj iným ženám v podobnej situácii?
Vlastná skúsenosť ma priviedla na podpornú skupinu do Trenčína, odkiaľ som prebrala tento koncept. Keď prišiel podnet, či niečo podobné nezorganizujem aj v Trnave, v tom čase počas vlastného intenzívneho smútenia som sa na to ešte necítila.
Ako som ale postupne spracovávala vlastnú stratu, som sa rozhodla, že ak nájdem k sebe ešte jedného psychológa, ktorý bude ochotný sa dobrovoľne podujať na spoluvedenie tejto skupiny, a priestory, tak túto víziu naplním.
O bábätko ste prišli vo veľmi pokročilom štádiu tehotenstva.
Prišla som o dcérku Vandu v 37. týždni, takže v deviatom mesiaci. Bol to pre mňa šok. Nečakala som to. Kým mi vyvolávali pôrod, bola som v nemocnici 24 hodín, ďalších dvanásť, kým ma prepustili.
Personál bol neustále pri mne. Mala som to šťastie na skvelú a povzbudzujúcu lekárku, ktorá ma prijímala a úžasnú pôrodnú asistentku. Sanitárka mi dokonca doniesla čokoládku, sestričky boli súcitné.
V celej tej mojej bolestivej spomienke práve toto vo mne zarezonovalo pozitívne a dýchalo sa mi o máličko ľahšie.
Odporúča sa a odporúčam to aj ja, dieťatko si po narodení odfotiť. Nech to znie akokoľvek čudne, tá fotka je jediné, čo mi po dcérke zostalo.
Nasledoval proces smútenia, ktorý netrvá ani mesiac, ani tri. Moje smútenie za Vandou trvalo rok. Smútenie má svoje fázy, ktorými si človek po akejkoľvek strate musí prejsť, aby danú stratu dokázal akceptovať.
Ako sa dá s takou obrovskou stratou vyrovnať?
Je nápomocné obklopiť sa ľuďmi, ktorí nám pomôžu, či ako psychická podpora, ale aj prakticky. Zároveň si dopriať čas o samote, keď to potrebujeme.
Je fajn nájsť si psychológa, ktorý nás bude doprevádzať. Robiť aktivity ktoré nám kedysi robili radosť, ale v smútku sme na ne pozabudli.
Pre veriace ženy je tu možnosť duchovnej útechy. Spraviť si miesto, kde budeme na naše detičky spomínať, zapáliť sviečku, pustiť do neba balónik, zasadiť strom ako spomienku a podobne. Prípadne na niektorých cintorínoch sú pomníky pre nenarodené deti a ísť tam zapáliť sviečku.
Ako prebieha proces smútenia u žien, ktoré prišli o dieťa?
Počas tohto smútenia sa pýtame: Prečo? Nechápeme, čo sa stalo a prečo sa to stalo, hľadáme odpovede, ktoré neprichádzajú. Následne sa hneváme na seba, alebo na dieťa ktoré odišlo, na Boha, na manžela, na čokoľvek. Jednoducho sa veľmi hneváme, že sa nám to stalo. Obviňujeme sa.
