V mládežníckej futsalovej reprezentácii zažil skvelé momenty, neskôr sa však po ňom na palubovke zľahla zem. Objavili sme ho náhodou – pri jednom zo zápasov amatérskeho Majcichova. Neskôr sme JOZEFA KORICINU (25) oslovili so žiadosťou o rozhovor. „Veľmi rád, ale nevadí, že som na Filipínach?“ odpísal. Zhovárali sme sa vďaka videohovoru cez pol sveta – o futbale, dátach, viere a mnohom inom.
Ako sa stane, že sa hráč z Majcichova ocitne až na Filipínach?
Končím štúdium na Matfyze v Bratislave a chcel som ešte pred vstupom do dospelého života niečo zažiť. Počas pandémie som nemohol vycestovať na výmenný pobyt, a tak som si teraz doprial niekoľko mesiacov na Filipínach. Venujem sa dobrovoľníckej práci, ale mám aj čas pre seba. Som veriaci človek a s vierou súvisí aj táto cesta. Myslím, že môžem byť užitočný a aj týmto smerom sa môže môj život uberať.
Čomu sa tam venujete?
Dokončujem diplomovú prácu a pracujem online, stále som v kontakte so Slovenskom. Popritom som dobrovoľník – pomáham v kresťanskej farnosti. Rozdávame jedlo chudobným, pomáhame pri varení a pri rôznych ďalších aktivitách. A každý deň športujem – behám, posilňujem, hrám futbal. Momentálne bývam v miliónovom meste Cebu a občas cestujem po iných ostrovoch, aby som spoznal miestnu kultúru a prírodu.
Kopánka ho vychovala, Spartak zocelil. V Boleráze mi dorovnali peniaze, aké som mal v Rakúsku, vraví Čítajte Čím vás Filipíny najviac zaskočili?
Najväčší kultúrny šok bola ich bezprostrednosť. Ľudia sú priateľskí – prihovárajú sa mi na ulici, zaujímajú sa, kto som. Bývam u rodiny, ktorá ma prijala ako vlastného. Musel som si zvyknúť na miestne zvyky – napríklad jedenie rukami či pitie vody z plastových sáčkov. Hoci je tu nižšia životná úroveň, ľudia sú srdeční a pohostinní. Skutočne tu zažívam typickú ázijskú pohostinnosť.
Aktuálne hrávate futbal za Majcichov, no mali ste celkom sľubne rozbehnutú kariéru vo futbale, aj vo futsale. Aká je vaša kariéra?
Začínal som v SFC Kopánka, v okresnej súťaži, v pätnástich som sa dostal do Spartaka Trnava. Hrával som aj za Lokomotívu a popri tom som sa začal venovať futsalu, ktorý mi svojím štýlom sadol ešte viac. Dostal som sa do mládežníckej reprezentácie, zahral si na mládežníckej olympiáde v Buenos Aires, kde som strelil historicky prvý slovenský gól, a o rok neskôr aj v kvalifikácii na EURO do 19 rokov. Pôsobil som v kluboch Bíli andeli a MŠK Žilina, no napokon všetko prerušila pandémia a zdravotné problémy. Dve operácie kolena ma prinútili prehodnotiť priority – chcem hrať ďalej futsal, ale najmä pre radosť, nie za každú cenu.
Nechceli ste pokračovať v rozbehnutej futsalovej kariére na vyššej úrovni?
Nechcel, už keď som hrával za MŠK Žilina, na sever Slovenska som len dochádzal. Zázemie som však stále mal v Trnave – komunitu, priateľov, rodinu – a úplne sa odsťahovať sa mi nechcelo, hoci prišla aj zahraničná ponuka.
Ešte stále hrávate futsal?
Momentálne hrám len v mestskej lige, ale je to skôr aktivita pre radosť. Zvažujem však návrat od septembra, pretože aj zdravotne sa to zlepšilo. Koleno je dosť špecifické, čo sa týka rýchlych pohybov na tvrdom povrchu, ako je hala. Preto som sa najskôr chcel rozohrávať na trávniku, kde to nie je také agresívne. Teraz, keď už koleno drží viac než rok, by som znova rád skúsil hrať extraligu.
Čo bol hlavný dôvod, prečo ste sa rozhodli nevenovať futbalu alebo futsalu profesionálne?
V čase, keď som sa rozhodoval, som sa hľadal – aj vnútorne.
