Preklady odborných textov hodil do koša, do ruky vzal gitaru a dnes sa živí pouličným hraním. Rodák zo Severného Írska GRAEME MARK DONALDSON (39) našiel v Trnave nový domov. „Najväčší problém v slovenčine mi robia metafory a citáty z filmov,“ hovorí hudobník.
V obsiahlom rozhovore hovorí o úskaliach života v cudzine, o buskingu aj o tom, ako sa vie vysporiadať s negatívnou spätnou väzbou.
Ako sa človek zo Severného Írska ocitne práve v Trnave?
Bolo to z rodinných dôvodov. Moja manželka vyrastala v Trnave, po svadbe sme sa sem presťahovali. Trnava je veľmi príjemné mesto – určite príjemnejšie než moje rodné.
Kde ste sa zoznámili s Trnavčankou?
Spoznali sme sa cez môjho kamaráta z detstva – Slováka, ktorý žil v Severnom Írsku. Na jeho svadbe v roku 2008 som stretol Filipku. O tri roky sme sa vzali.
Fungoval vzťah na diaľku?
Áno, ale Filipka študovala v Anglicku, takže sme sa videli každé dva týždne – buď som cestoval ja, alebo ona.
Aký bol najväčší rozdiel po presťahovaní sa do Trnavy?
Ťažko povedať – Trnava je už roky môj domov, už som váš (smiech). Ale určite je tu všetko farebnejšie. V Severnom Írsku je všetko sivé – aj nebo, aj budovy.
Herec Braňo Mosný: Pre náckov by som nikdy nehral Čítajte Dnes vás ľudia poznajú ako pouličného hudobníka. Čomu ste sa venovali predtým?
Vyskúšal som všeličo, ale nič ma naozaj nebavilo. Začal som teda hrávať na ulici. Busking sa stal mojím živobytím.
Čo presne je „busking“?
Je to pouličné umenie – najčastejšie hudba, ale aj žonglovanie, kreslenie či iné formy umenia. Dnes sa už hudbe a najmä buskingu, venujem naplno.
Dopočul som sa o vás, že ste v minulosti robili editora vedeckým článkom v angličtine.
Áno, upravoval som vedecké články, najmä pre ázijských klientov. Mal som doktorát z biomedicíny, chvíľu som učil angličtinu. Editora som robil počas rodičovskej dovolenky s dcérou, ale už by som sa k tomu nevrátil – bolo to únavné, zle platené a nebavilo ma to.
Koľko času týždenne trávite hraním na ulici?
Zvyčajne tri-štyri dni v týždni, podľa počasia.
Dá sa tým uživiť?
Dá. Ak hrávate pravidelne a máte dosť skúseností a máte tie správne miesta, na ktorých hráte.
Vy ste predtým už mali skúsenosť s hraním na verejnosti, však?
Áno, ale nebolo to na pravidelnej báze. Už v roku 2013 som hral napríklad na jarmoku v Trnave. Pravidelnejšie som začal až v roku 2018. Ale robil som tú chybu, že som chodil hrať do Viedne. Teraz, posledné dva roky, to robím už pravidelne tu a naozaj si vyčítam, že som s tým nezačal skôr.
Prečo?
Lebo keď hrávate na ulici, nemusíte nikoho prosiť, aby vás pustil do svojho podniku. A ak máte šťastie, ľudia vám aj zaplatia. Je to čestné. Ak nie som spokojný s „honorárom“, jednoducho tam už nehrám. A zároveň z toho vznikajú krásne spolupráce – niekto ma počuje hrať a pozve ma na svadbu, na oslavu, alebo na hodové slávnosti.
Takže už nemusíte písať a ponúkať sa?
Presne. Pred pandémiou som míňal hodiny tým, že som písal každému, kde by som mohol hrať. Dnes to ide spontánne. Je to oveľa efektívnejšie.
Kde okrem Trnavy hrávate najčastejšie?
Mam viacero miest, v ktorých hrávam a v nich niekoľko vytipovaných lokalít. Nerád by som ich však prezentoval verejne. Viete, v tomto sme my buskeri ako hubári – neprezrádzame „dobré lokality“, aby nám tam nechodila konkurencia. Ani na Instagrame nezverejňujem, kde práve som.
Slovensko je pre mňa vlastne exotika, opisuje hudobník zo Severného Írska. (zdroj: archív Graeme Mark)Ako sa človek môže stať pouličným hudobníkom?
