TRNAVA. Potlesk v stoji a poďakovanie za kariéry aj reprezentáciu klubu a mesta.
V poslednom sezónnom zápase trnavských hádzanárov proti Trebišovu sa s aktívnou kariérou lúčilo kvarteto ostrieľaných opôr. Za dlhé roky stali nielen miláčikmi publika, ale aj symbolom hádzanej v Malom Ríme.
Najstarší srdciar zakončil kariéru v útoku
Jozef Benczy si kariérny záver naplánoval na mieste, na ktorom začínal – doma, v Trnave, v tunajšej športovej hale.
„Teší ma, že som mohol kariéru ukončiť tu. Telo mi už hovorí, že je čas zostať doma,“ priznal spokojný matador.
Ostatné sezóny, najmä posledná, preňho znamenali väčšinou hru v defenzíve. V derniére svojej kariéry si predsa len doprial malú výnimku.
„Do útoku som chodil len minimálne, mali sme výborných pivotov. Ale predsa len som to na chvíľku skúsil,“ zhodnotil so smiechom niekoľko svojich výpadov na polovicu súpera.
Mama ho dala na adopciu, otca dlho nepoznal. Bol som pouličný grázel, zachránila ma hádzaná, vraví Kopčo Čítajte Prípadné pokračovanie kariéry vylúčil. Dôvod je zdravotný.
„Každý jeden zápas bol taký, že ma bolel celý človek. Už teraz som bol asi najstarší ligový hráč v poli,“ priznal Benczy.
Definitívne zbohom hádzanej však nedáva. Už čoskoro sa so skupinou kamarátov zúčastní na európskom šampionáte veteránov v Seville.
„Blíži sa päťdesiatka, ale ešte niečo odohráme. Na majstrovstvách máme vysoké ciele,“ dodal s úsmevom.
Posledný kariérny risk brankára Trnavy
S úspešnou kariérou sa lúčil aj Branislav Augustín. Jeho brankárske schopnosti poznajú nielen fanúšikovia hádzanej, ale aj futsalu.
Brankár Trnavy svojho času chytal aj za dnes už neexistujúci tunajší klub Górnik – dokonca s ním postúpil do extraligy.
48-ročný Augustín si posledný zápas poriadne užil, hoci ho sprevádzala nervozita – nielen kvôli koncu kariéry.
„Nechal som vyrobiť medaily za tretie miesto, keďže zo zväzu nám ešte nedorazili. Riskol som to, išlo o výnimočný moment. V prvom polčase som bol trochu nervózny, či to dáme. Ale risk je niekedy zisk,“ prezradil s úsmevom.
Branislav Augustín. (zdroj: archív HBC Trnava)Napokon si bronz na krky zavesili všetci jeho spoluhráči aj členovia realizačného tímu. Medailový úspech je aspoň malou náplasťou na zdravotné problémy, ktoré ho sprevádzali.
„Rameno ma bolelo tak, že som nemohol spávať. Hrozila mi operácia. A mám aj ďalšie zranenia, ktoré ma limitujú. Hoci to možno na ihrisku nebolo až tak vidno, už to nešlo naplno,“ prezradil Augustín.
Cenné kovy si rozdelil do troch desaťročí – bronz získal s trnavskou Lokomotívou v ročníku 1995/96. 2. ligu vyhral s Trnavou o sedem rokov neskôr. Kariéru zakončil bronzom z druhej najvyššej súťaže.
Úspechy zbieral aj na svetovom fóre – je totiž majstrom Európy a dvojnásobným majstrom sveta v kategórii 45+ na turnajoch veteránov. A chystá sa aj na ten najbližší.
„To ešte zvládnem. A potom sa dám dokopy a uvidím, či ešte vyskúšam nejaké starecké turnaje,“ dodal so smiechom.
Na konci prišli aj slzy
Pre Ľuboša Mančušku bol rozlúčkový zápas veľmi osobný a neubránil sa po ňom ani slzám. Už od minulej jesene vedel, že to bude jeho posledná sezóna. Do mužstva sa vrátil na poslednú chvíľu.
„Bol som pevne rozhodnutý, že končím. Už ani túto sezónu som nemal hrať. Ale dali sme sa dokopy dva dni pred prvým zápasom,“ opisuje spontánny návrat.
Rozhodnutie neľutuje – v poslednom zápase sezóny aj kariéry zažil moment, na ktorý bude spomínať do konca života.
„Keď som zbadal rodičov na tribúne, ktorí sa na nás prišli pozrieť prvýkrát, triasli sa mi nohy. Bolo to naozaj emotívne,“ vyjadril sa dvojnásobný víťaz druhej ligy a víťaz prvej ligy zo sezóny 2007/2008.
Ľuboš Mančuška. (zdroj: archív HBC Trnava)Rozlúčka nebola len o spomienkach a ďakovaní, ale aj o poslednom stretnutí trnavských patriotov.
„Hrali sme bez nároku na honorár, len pre naše hádzanárske srdiečko. A stálo to za to,“ prezradil hádzanár, ktorý pred opustením palubovky prijal niekoľko žiadostí o spoločnú fotku.
Budúcnosti hádzanej v Trnave verí napriek tomu, že aj z vlastnej skúsenosti vie, ako náročné je robiť tento šport v slovenských podmienkach.
„Chalani sú, len musia chcieť. Niektorí váhajú, ale verím, že sa hráči nájdu. Hádzaná u nás nie je najpopulárnejší šport, ale môže prežiť. Musí.“
Divákov nepočul, pomoc neodmietne
Z palubovky vzbudzoval Tomáš Laho u divákov emócie, on sám však tvrdí, že skandovanie nevnímal. „Mohol niekto kričať, skandovať, nepočul som nič, až kým sa nezastavila hra.“
Práve on je ten, kto so skromnosťou priznáva, že končil už „štvrtý rok“, ale až teraz je to definitívne.
„Už sme proste nevládali. Všetko nás bolelo,“ sumarizuje rozhodnutie, ktoré padlo spoločne so spoluhráčmi.
Najlepší strelec Trnavy má za sebou kariéru, aká môže nejedného hádzanára inšpirovať. V zbierke má angažmány nielen v Trnave, ale aj v Nových Zámkoch, Piešťanoch, Cíferi či Hlohlovci.
Záverečné posedenie po sezóne. (zdroj: archív HBC Trnava)Jeho góly budú tímu chýbať – v minulej sezóne ich strelil dokonca až 141, sezónu predtým 92. V tej aktuálnej prekonal 70-ku. Krídelník zaspomínal aj na úspešné pôsobenie v susednom Hlohovci, kde prežil najlepšiu časť svojej kariéry.
„Pôsobil som tam dvanásť rokov, hrali sme európsky pohár, chodila na nás plná hala, ktorá praskala vo švíkoch,“ zaspomínal si.
Výrazná osobnosť nielen trnavskej hádzanej sa trénerskej budúcnosti bráni, kontaktu s hádzanou v Trnave však nie.
„Ak bude treba, rád prídem pomôcť, kedykoľvek ma zavolajú,“ hodil rukavicu Tomáš Laho. Zároveň naznačil, že finále kariéry je potrebné aj dobre zajesť.
„Po zápase je v pláne spoločná večera. A veľké oslavy? To nie je nič pre mňa. Ráno vstávam, mám program s dcérou,“ dodal s úsmevom veľký srdciar, ktorý si svojho času vyskúšal aj pôsobenie v národnom tíme.
Rozlúčka štyroch hádzanárskych legiend priniesla množstvo emócií. Kvarteto hráčov sa zhodlo na tom, že hádzaná má v Trnave budúcnosť napriek tomu, že tento šport v meste rozhodne nie je na prvej priečke popularity.
Definitívne sa však ani jeden z nich s hádzanárskou komunitou nelúči. Nie je vylúčené, že niektorých ešte uvidíme na turnajoch veteránov, prípadne na zápasoch – či už ako fanúšikov, alebo členov trénerského štábu.
