Je odchovancom Interu Bratislava, s ktorým získal aj jediné dva tituly v histórii klubu. Hoci tam hral osemnásť rokov, jeho vzťah ku klubu je veľmi rezervovaný. Nezúčastňuje sa ani akcií s bývalými spoluhráčmi.
„Sú tam ľudia, s ktorými sa nepotrebujem stretávať,“ naznačil 47-ročný JURAJ CZINEGE.
Kapitán slovenskej dvadsaťjednotky na domácom EURO 2000 v rozhovore odkrýva, prečo jeho kariéra nebola ešte úspešnejšia a ktorí ľudia ho sklamali.
Z vašej generácie sa v reprezentácii výraznejšie presadili Kamil Čontofalský, Vratislav Greško, Radoslav Zábavník, Marek Mintál, Szilárd Németh, Karol Kisel, Peter Hlinka či Martin Petráš. Vy ste odohrali za národný tím štyri zápasy. Prečo ich nebolo viac?
Môžu za to viaceré objektívne a možno aj subjektívne príčiny. Áno, v prvom rade môžem hľadať chybu v sebe, keďže to do veľkej miery záviselo od mojej výkonnosti. Počas kariéry sa mi však stali veci, ktoré ma viackrát zabrzdili v rozlete.
Ako Trnava prišla o titul? Košický funkcionár mi ponúkal dva milióny, tvrdí Timko Čítajte Môžete byť konkrétnejší?
V Interi Bratislava som hrával osemnásť rokov. Prežil som tam krásne obdobie, dva roky po sebe sme získali titul a vyhrali pohár. Potom nastali problémy s výplatami, ktoré sme nevideli niekoľko mesiacov. Navyše som cítil, že sa chcem v kariére posunúť ďalej. Mal som ísť do GAK Graz, ktorý bol aktuálnym majstrom Rakúska. Bol som už dohodnutý na podmienkach, mal som pripravené auto, dom. Chodil som s jednou pani po obchodoch a na aký nábytok som si ukázal, ten kúpila. Napokon však môj prestup stroskotal.
V rozhovore sa dočítate:
- Chcel ho Weiss do Petržalky, ale Vengloš ho poslal inam,
- akú netradičnú situáciu zažil s trénerom Jozefom Csaplárom,
- prečo musel v Grécku nechať svoje auto a koho je to vina,
- koľko zarábal v čase najväčšej slávy v Interi Bratislava,
- ktorý funkcionár ho sklamal a prečo nechodí na stretnutia s bývalými spoluhráčmi,
- ako sa zaradil do života po kariére a akú zažil bizarnú udalosť.
Ako je to možné?
Niekto v zákulisí ťahal za nitky. Zo Slovenského futbalového zväzu poslali na rakúsky, že mám v Interi platnú zmluvu. Ja som ju však vypovedal. Bránil som na súde, ktorý som po roku vyhral. Ale nepomohlo mi to, z prestupu nič nebolo. Namiesto toho, aby som sa posunul v kariére dopredu, dostal som od funkcionárov Interu ultimátum – buď podpíšeš novú zmluvu alebo pôjdeš do béčka.
Čo ste si vybrali?
Samozrejme, že ani jedno. Potom som zobral prvú ponuku, ktorá prišla, aby som z Interu rýchlo utekal preč. Odišiel som do tureckého Elazigsporu, kde hrával aj Ľubomír Meszároš.
Dva roky ste pôsobili v meste, v ktorom žijú Kurdovia. Ako ste si na to zvykli?
Bol to pre mňa kultúrny šok. Iná mentalita, žiadny život. Hrá sa tam s vami psychika. Najskôr som tam bol s priateľkou, ale musela ísť domov kvôli vízam. Potom otehotnela a už som nechcel, aby sa vrátila. Chodili sme dva dni pred zápasom na bázu. Naše partnerky, ktoré nechodili zahalené, ostali samé doma. Stávalo sa, že im búchali na dvere. Nebola to úplná zábava. Hoci to boli väčšinou deti, ale tam nikdy neviete.
