MILOŠ BIHÁRY (29) je klavírny virtuóz pochádzajúci z Trnavy. Venuje sa jazzu, vážnej hudbe aj interpretácii filmových soundtrackov. Je držiteľom mnohých domácich aj zahraničných ocenení.
Vyrastal obklopený hudbou z oboch strán rodiny a dnes prekračuje hranice žánrov i krajín. V rozhovore rozpráva o prísnej výchove pri klavíri, o sile rómskej identity aj o tom, prečo sa nikdy nenudí — ani keď má voľno.
Pochádzate z hudobníckej rodiny, ku klavíru ste sa dostali v pomerne skorom veku. Spomeniete si ešte na vaše prvé kontakty s hudbou?
Na prvé kontakty s hudbou, resp. s klavírom si pamätám len letmo, keďže som začal hrať na klavíri už od štyroch rokov. Ale keďže v našej rodine bola hudba každodennou súčasťou života — pochádzam z hudobníckej rodiny z oboch strán — bolo jasné, že sa stanem umelcom.
Viedla vaša cesta k hudbe prirodzene, alebo vás museli nejako „postrčiť“ rodičia?
Keďže hudobné gény boli silné — z otcovej strany hudobníci, otec hrával na klarinete, jeho brat na husliach, z maminej strany taktiež hudobnícka rodina, jej brat hral na klavíri — hudba sa ku mne dostala veľmi prirodzeným spôsobom.
Doslova sa na mňa „nalepila“.
Miloš Biháry. (zdroj: archív (MB))Samozrejme, hneď ako si moji rodičia všimli, že k tomu inklinujem, začali sa mi venovať, podporovali ma v hudbe a, prirodzene, už v ranom veku prišla aj prísna výchova — nielen všeobecná, ale aj hudobná. Pamätám si, ako môj otec, až kým som nešiel na konzervatórium do Bratislavy, trávil dlhé hodiny so mnou pri klavíri. Vždy ma usmerňoval, ako cvičiť a podobne, za čo som mu dnes veľmi vďačný.
Čo vás najviac baví na spájaní klasiky, jazzu a funku?
Najviac ma na spájaní rôznych štýlov baví to, že ako interpret alebo aranžér musím nájsť spoločnú cestu medzi rôznymi žánrami — nájsť tú priehlbinu, kde sú si tie štýly nejakým spôsobom podobné a kde ich možno prepojiť.
Ale, samozrejme, na základe dostatočného estetického vkusu interpreta. A to je dôležité a zároveň náročné uchopiť. Keďže ma tieto žánre rovnako bavia, aranžovanie si naozaj užívam.
Ako sa mení energia hudobníka podľa toho, či hrá sólo, s kapelou alebo orchestrom?
Konkrétne u mňa sa tá energia, o ktorej hovoríme, nemení, pretože môj hudobný a estetický ideál je taký, že dávam do hrania 200 % — či už hrám sólo, s kapelou, orchestrom, alebo s kýmkoľvek.
Hrám vždy energicky, emocionálne a úprimne, akoby bol každý koncert posledný. Nedávam šancu tomu, aby ľudia odchádzali z môjho koncertu unudení alebo s pocitom, že to bolo niečo priemerné.
Venujete sa aj filmovej hudbe. Cítite rešpekt pred prerábaním originálu do svojej podoby? Ktorý soundtrack vo vás vyvolal najväčší dojem?
Áno, okrem klasiky a jazzu sa momentálne venujem aj filmovej hudbe. Samozrejme, určite tam je rešpekt a úcta k pôvodným skladateľom pri aranžovaní týchto filmových hitov, no na druhej strane sa snažím svojim aranžmánom vytvoriť úplne nový rozmer skladby, ktorú každý pozná. Pre mňa zatiaľ najväčší dojem zanechala suita Harry Potter.
