Opora trnavských volejbalistiek Hit UCM Trnava MICHAELA ROSINSKÁ patrí medzi najväčšie hviezdy slovenskej extraligy. V sezóne 2022/23 bola víťazkou ocenenia pre najlepšiu hráčku ročníka.
V tej istej sezóne bola súčasťou tímu, ktorý vybojoval historický bronz. V dohranom ročníku extraligy skončila s tímom na 6. mieste a po play-off sa rozhodla, že ukončí hráčsku kariéru.
„Občas som sa cítila ako jediná, ktorá rieši úplne iné veci ako ostatné dievčatá – ony mali maturity a skúšky, ja som už riešila hypotéku,“ vraví 27-ročná Rosinská.
Ako hodnotíte sezónu, ktorú máte za sebou?
Bola to sezóna plná zaujímavých impulzov. Prišiel nový tréner, tím zostal viac-menej nezmenený, pretĺkali sme sa stredom tabuľky. Pred play-off sme sa však posilnili – prišla Zuzka Písečná, ktorá predtým hrávala v Bratislave, a keďže sa rozpadol Prešov, získali sme ďalšiu hráčku. V play-off sme proti favoritkám nešli len na výlet – dokázali sme ich poriadne potrápiť, boli sme im dôstojným súperom.
Ktorý moment v sezóne bol pre vás najzásadnejší?
Jednoznačne play-off zápas v Žiline. Pamätám si to ako dnes, prišli sme tam ako víchor. Atmosféra bola neskutočná, plná hala, ľudia nadšení, to sa len tak nevidí. Žiaľ, prehrali sme 2:3. Aj druhý zápas mal fantastickú atmosféru. Bolo cítiť, že sme do toho dali všetko a divákov sme stiahli so sebou. Aj domáci zápas bol výnimočný – bral sa ako rizikový, lebo v Žiline vznikli nejaké napätia medzi trénermi, manažérmi a vedením. Ale hala v Trnave bola úplne plná. Síce sme nakoniec nepostúpili, ale emócia zostala hlboko vo mne.
Čakali nového Savvidisa, on dokázal, že je ešte lepší. Hviezda Spartaka urobila veľký prestup Čítajte Aké sú ciele Trnavy v najvyššej súťaži?
Pred sezónou tréner povedal, že by bol spokojný, keby sme po základnej časti skončili na piatom mieste. Ideálne, ak by sme sa dostali do prvej štvorky. To sa, žiaľ, nepodarilo. Hoci sme proti silným tímom hrali dobre, často sme prehrali tesne. My sme nakoniec skončili šieste a hrali spodnú skupinu. Ale na prvý rok s novým trénerom to bol podľa mňa veľmi slušný začiatok.
A čo dlhodobejšie ciele?
Dlhodobo by Trnava určite chcela opäť zasiahnuť do bojov o medaily.
Je pravda, že ste pred play-off dostali ponuku od VKP Bratislava?
Áno, dostala.
Boli ste naklonená prestupu?
Áno, vedela som, že je to moja posledná sezóna a chcela som ju ukončiť bojom o medaily. VKP sa svojimi cieľmi v boji o medaily netajil, čiže by som sa dala „ukecať”.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo s volejbalom väčšina dievčat skončí po vysokej škole?
- čo motivuje mladé dievčatá, aby pri volejbale zostali aspoň počas štúdia?
- čo najviac chýba ženskému volejbalu na Slovensku?
- ako sa dá skĺbiť učiteľstvo s volejbalom,
- o situácii, keď ju niekto znevážil len preto, že je žena?
- prečo sa rozhodla ukončiť svoju kariéru.
Prečo to nevyšlo?
Tréneri a manažment boli proti, ja som mala platnú zmluvu. Na druhej strane, spravili ústretový krok, posilnili tím a ja som rada, že hoci sme nepostúpili do semifinále, urobili sme v boji oň všetko, čo sme mohli.
Aké sú na Slovensku podmienky pre ženy – volejbalistky?
Je to viac koníček než práca. Profesionálkami sú u nás legionárky. Popri volejbale pracujem – som učiteľka na základnej škole. To je povolanie, ktoré mi umožňuje trénovať – končím v škole o druhej a večer môžem ísť na tréning. Dá sa tým aj finančne trochu prilepšiť, ale nie je to tak všade. Bola som aj v kluboch, kde sa to robí doslova za čaj a koláčik.
Ak teda chce slovenská volejbalistka byť profesionálkou, musí sa dostať do zahraničia?
Určite sa nájdu aj na Slovensku hráčky, ktoré si volejbalom slušne privyrobia, ale väčšina z nich sú stále študentky. Ak sú reprezentantkami, dostanú lepšie finančné ohodnotenie, no stále to nestačí na plnohodnotné živobytie. Aj my sme v minulosti mali v tíme profesionálku – Ivanu Povrazníkovú. Hrala v Trnave ako profesionálka jeden či dva roky, venovala sa len volejbalu. No po čase aj ona začala pracovať a prešla na takzvaný „polovičný režim“. Kluby si jednoducho nemôžu dovoliť platiť hráčky naplno.
