JAKUB NVOTA žije divadlom a režírovaním. Trnavský rodák založil v Malom Ríme spolu s Kamilom Žiškom Túlavé divadlo a aj po viac ako 30 rokoch je jeho domovom.
V rozhovore sme sa rozprávali o humore, osamelej práci režiséra, vypredaných sálach či tlaku a zodpovednosti kvôli témam, ktoré prináša vo svojom kabarete.
Čo pre vás osobne znamená humor – je to terapia, nástroj na uľahčenie komunikácie?
Tým všetkým by humor mohol byť. Ale pre mňa je to spôsob života. Pohľad na svet naokolo. Je to môj symbiont. Je niekde vo mne. Mení ma, ja mením jeho, niekedy ma ovláda, inokedy vo mne mlčí. Ale keď je zle, obraciam sa naň. Humor nie je veľmi zábavná vec. Často kryje to krehké, ktoré neznesie svetlo. Ale žije sa s ním ľahšie.
S Túlavým divadlom fungujete viac ako 30 rokov. Ako sa za ten čas zmenilo ponímanie humoru – vaše aj divákov?
Zásadne. Ale to by bolo na dizertačnú prácu. Každá generácia si hľadá svoj humor, rovnako ako svoj štýl, svoj jazyk. Smeje sa iným vtipom. Ale sú tu isté módne trendy, ktoré sa vracajú, a nejaké drobné istoty, ktoré sú trvalé. Ja už budem navždy robiť humor pre svoju generáciu, ktorej rozumiem a aj s nimi zostarnem.
Ak sa ukáže, že to zaujíma aj niekoho mladšieho, budem sa tešiť. Ale nespolieham sa na to.
Z Piešťan sa bude tento rok lietať až do piatich krajín, lietadlá zamieria na Cyprus i do Burgasu Čítajte Veríte, že humor dokáže meniť pohľad ľudí na svet?
Ak ten humor majú v sebe, tak áno, inak čiastočne a časovo obmedzene. Humor totiž vo vás testuje tri veci: Ego, intelekt a empatiu. Takže sa nesmiete brať príliš vážne, musíte tie fóry chápať a empatia vám dáva mieru. Ani veľa ani málo, nie je ľahké to dostať všetko do rovnováhy.
V Trnave sa objavujete s každomesačným autorským kabaretom Žltý kanárik. Je náročné mesiac čo mesiac pripraviť niekoľko originálnych scénok a piesní na aktuálne témy?
Je to čoraz ťažšie, ťaháme to druhú sezónu a teším sa, až bude máj a ja si oddýchnem. Ale baví ma to stále, materiálu pribúda, ale udržať si nadhľad a poraziť v sebe smútok nie je vždy ľahké. Nerád by som vyhorel.
Stáva sa, že pri príprave vznikne tvorivá kríza? Aké to je, keď viete, že neprichádza múza a do mesiaca musíte mať texty hotové?
Musíte sedieť a čakať. Jednoducho musíte veriť, že ten nápad príde. Chce to dobré nervy. A byť pripravený vo dne aj v noci, aby ste ho rozpoznali, že to je on, to je ten nápad.
Za ľuďmi chodia nápady neustále, ale väčšinou zostávajú nepoznané. Treba si cibriť schopnosť rozpoznať ho. Lebo faktom je, že nápad nevymyslíte. Ten musí len prísť. A potom je už všetko ostatné vaša práca.
Lístky na Žltého kanárika sa zvyknú hneď vypredať. Čím si záujem vysvetľujete?
Tým, že tvrdohlavo, krok za krokom, kúsok po kúsku si v Trnave už roky budujeme publikum, a tým, že doba zase z prachu pozdvihla žáner spoločenského kabaretu a ľudia mali potrebu sa vysmiať z toho, čo ich desilo a desí.
Žltý kanárik reaguje na aktuálne témy. Nemáte kvôli satire a odkazom, ktoré používate, niekedy strach, prípadne nepociťujete tlak?
Nie. V tomto mám výhodu, že som starý a netrepem sa na sociálne siete a do komercie. Hráme tam, kde na nás prídu ľudia, a nám to stačí. Keby sme začali Kanárikov streamovať, určite by sme mali väčšie publikum, väčší ohlas, ale, samozrejme, aj kopu hejtu, problémov a „dobrých“ rád od ľudí, ktorých nepoznám a majú mačku v profilovke.
Ja to nepotrebujem, hrám pre tých 100 ľudí v Malom Berlíne a 100 v Bratislave v Teatro Colorato a všade, kam nás zavolajú, a mám rovnako dobrý pocit ako oni, že je to len náš večer, sme tu všetci len preto, že ho chceme zažiť, vieme, o čo ide, a užijeme si to. Je to strašne oslobodzujúce, že z toho nemusíme robiť biznis a komerciu. Ale natočili sme Kanárika ako Silvestrovský zábavník pre Slovenský rozhlas, to zase hej.
