Zažiaril v prvom ročníku speváckej súťaže SuperStar. Pri prvých koncertoch si musel občas aj sám vybrať vstupné. Dnes vypredáva haly na Slovensku aj v Česku a teší sa z toho, že nemusí pracovať v odbore, ktorý vyštudoval.
„Keby bolo najhoršie, skúsil by som čokoľvek, ale bezpečnosť a ochranu zdravia asi až nakoniec,“ tvrdí slovenský spevák a skladateľ ADAM ĎURICA.
Už niekoľko rokov žije v Trnave. V rozhovore vraví aj o tom, ako mu život zmenili deti, kde hľadá chémiu na duetá a prečo hrá hity, ktoré mu už lezú na nervy.
Na hudobnej scéne ste už viac ako 20 rokov. V čom ste sa odvtedy zmenili?
Verím, že som sa zmenil v mnohých veciach, no zároveň v niečom aj nie. Stále si idem za svojím a snažím sa z každej situácie niečo naučiť. Dnes som určite múdrejší a skúsenejší. Mám pocit, že ma môj inštinkt nezradil – či už pri výbere pesničiek, hudby, alebo pri emóciách, ktoré sa do nich snažím vložiť. Verím, že ľudia ma majú radšej, odkedy ma mohli bližšie spoznať.
Aké boli vaše začiatky – nielen v SuperStar, ale aj na prvých koncertoch?
Boli to všetko perfektné životné skúsenosti. Keď niečo naozaj milujete, robíte to bez ohľadu na prekážky – ani vám nenapadne, že ich prekonávate. Dnes, s odstupom času, si uvedomujem, aké zaujímavé je, že som to vtedy nezabalil. Pamätám si napríklad koncert v Žiline, kde som si sám odšoféroval auto, vyložil aparatúru, učil sa ju nastaviť, dokonca som si musel aj sám vyberať vstupné. Nakoniec sme zahrali pre šestnásť ľudí. Ledva sme mali na benzín domov. Ale v tej dobe to nevadilo, chcel som robiť hudbu, zažívať ju. Nikto neriešil, či z toho niečo bude. Ostali nám len krásne zážitky, a to bolo úžasné.
Pre politickú stranu by som nerobil, snívam o práci pre Lego, hovorí ilustrátor zo Smoleníc Čítajte Dnes už nemáte problém vypredávať koncerty na Slovensku aj v Česku. Aký je to pocit, vidieť ten rozdiel oproti šestnástim divákom?
Nie každý koncert je vypredaný, ale musím povedať, že všetky sú úspešné a mnohé naozaj plné. Je to veľké zadosťučinenie, práve v porovnaní so začiatkami. Priznám sa, vždy som túžil byť v hudbe, no nikdy som si nemyslel, že budem spievať. Začal som to robiť preto, lebo v partii neboli speváci, a chcel som posunúť projekt ďalej. Dnes mám pocit, že som sa dostal ďalej, než som sníval.
Nikdy ste nemali sen, že sa raz budete živiť hudbou?
Ako mladý chalan som hudbu vnímal len ako ideál, nejakú záľubu. Nikdy som nevidel jej finančnú stránku, ani som nepremýšľal nad tým, čo život stojí.
Do hudby som sa dostal skoro, už ako sedemnásťročný chlapec v SuperStar, kde ma verejnosť spoznala. Vtedy som na peniaze vôbec nehľadel. Dnes viem, že to má hodnotu a nemalo by sa to dávať zadarmo – je za tým 20 rokov práce.
Po SuperStar ste išli na vysokú školu. Čo ste vyštudovali?
