Bol kapitánom a lídrom Spartaka v pamätnej sezóne 1996/1997. V Trnave bolo všetko pripravené na oslavy titulu. Stačilo urobiť už len posledný krok. V dvoch posledných zápasoch však futbalisti Spartaka prehrali v Bardejove i v Rimavskej Sobote. Je to azda najčernejší deň v histórii klubu.
„Po poslednom hvizde sa mi zatmelo pred očami. To, čo sa stalo som si nepredstavoval ani v najhoršom sne. Stále mi je z toho zle. Ak by sme získali titul, možno by sa mi v tej chvíli otočil celý život. Mne sa naopak, zrútil celý svet,“ priznal po dlhých rokoch 59-ročný JÚLIUS ŠIMON.
Po zbabranom zápase ho vedenie klubu preradilo s ďalšími troma hráčmi do béčka, čím akoby naznačilo, že boli hlavnými vinníkmi tohto fiaska. Po 28 rokoch sa bývalý futbalový reprezentant vracia k zápasu, ktorý vyvolal obrovské vášne a mnohí trnavskí fanúšikovia ho nevedia rozdýchať až dodnes.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
Začalo to všetko v Lučenci, kde som hrával od šiestich rokov. Boli tam dva kluby – jeden v Opatovej a druhý bol Strojár Lučenec, kde som začínal. Neskôr sa oba kluby spojili a vytvorili sa Spojené závody Lučenec. Hral som tam za dorast, ale už veľmi mladý som išiel k mužom. Ešte mi mama musela podpísať papier so súhlasom.
Kde pokračovali vaše futbalové kroky?
Hrali sme Slovenský pohár s Popradom. Po zápase mi tamojší prezident klubu hovorí, aby som si zbalil veci, že ma berú so sebou. Krátko predtým mi zomrel otec. Bola chorá aj moja mama - mala rakovinu. Vo Vyšných Hágoch jej funkcionári Popradu vybavili ozdravný pobyt. V Lučenci mi chceli pomôcť tým, že pôjdem na päťmesačnú vojnu kvôli tomu, že mi zomrel otec. Mal som však svoje ambície, tak som šiel do Popradu hrať prvú slovenskú ligu.
Deväťdesiate roky boli divoké. Aj vo futbale Čítajte Kde ste napokon išli na vojnu?
V januári 1985 som narukoval PTPákom do Čiech. Bola to pracovná čata, ktorá tam robila koľajnice. V prijímači sme museli vypísať, čomu sme sa venovali pred nástupom na vojnu. Napísal som, že som hral prvú Slovensku ligu za Poprad. Onedlho si ma zavolal k sebe jeden generál. Pýtal sa ma, čo tu robím. Ihneď zavolal do Jindřichůvho Hradca, kam ma prevelili. Rok som hral druhú českú ligu a potom som sa presunul do prvoligového Tábora.
Po vojne ste zamierili do DAC Dunajská Streda. Mali ste aj iné ponuky?
Po vojne o mňa mali záujem pražské kluby – Slavia i Bohemians, ale vtedy moja neskoršia manželka nechcela odísť do českej metropoly. Podpísal som zmluvu v Dunajskej Strede, ale ešte polroka som hrával v Lučenci krajské majstrovstvá. Chodil som tam len na zápasy, trénoval som s Dunajskou Stredou.
Šesť rokov ste hrali federálnu ligu v Dunajskej Strede. Hneď v prvej sezóne 1987/88 ste boli najlepším slovenským tímom, keď ste skončili v tabuľke tretí za Spartou a Duklou Praha. Ako si na to spomínate?
Federálna liga bola náročná súťaž. V kádri sme mali kvalitných futbalistov. Trénerom bol Karol Pecze, ktorý dával hrávať skúsenejších hráčov. Od druhej sezóny som sa stal stabilným členom základnej zostavy. Mali sme v tých časoch vynikajúci tím. V roku 1988 sme hrali pohár UEFA proti Bayernu Mníchov, ktorý skončil druhý v nemeckej Bundeslige (doma DAC prehral 0:2, vonku 1:3, pozn. red.).
V sezóne 1990/1991 ste neboli od ďaleko od federálneho titulu. Skončili ste štvrtý a na majstrovskú Spartu ste stratili len štyri body. Čo vám chýbalo?
Bola to extrémne vyrovnaná sezóna. Tri kolá pred koncom sme boli na prvom mieste s náskokom jedného bodu pred Spartou a Slovanom. Nezvládli sme posledné tri zápasy. Najskôr sme remizovali v Chebe 0:0. Pred zápasom snežilo a zakázali nám hrať v šróboch. Na ihrisku sme sa šmýkali. Následne sme doma prehrali s Interom 1:3 a bolo po nádeji. Napokon sme prehrali aj v Olomouci. V tej sezóne sme však doma zdolali Slovan a dvakrát sme remizovali so Spartou.
V Dunajskej Strede ste hrávali aj s Pavlom Diňom, o ktorom sa vravelo, že mal najtvrdšiu strelu v lige. Bola to pravda?
Veľa hráčov malo tvrdú strelu, ale často nevedeli trafiť bránu. Paľo mal strašnú výhodu, že mal razantnú a navyše veľmi presnú strelu. Raz sme hrali v Komárne prípravný zápas alebo pohár. Vtedy boli ešte lepené lopty, ktoré keď napršalo, boli poriadne ťažké. Paľo si postavil trestný kop. Hovorí mi, že to vystrelí do múru, aby sa nabudúce postavili ďalej. Napálil to do silou, že protihráčovi zlomil štyri rebrá. Na môj dušu. Vravím mu: „Zabil si človeka v múre.“
Ako Trnava prišla o titul? Košický funkcionár mi ponúkal dva milióny, tvrdí Timko Čítajte Hovorí sa, že keď Slovan získal federálny titul, oslavovalo celé Slovensko. Mali ste radosť aj v Dunajskej Strede?
Boli sme radi, že slovenský tím vyhral federálnu ligu. Aj napriek veľkej rivalite. Proti Slovanu, Interu či Nitre to bývali veľké zápasy. Boli na podobnej úrovni, ako keď sme hrali so Spartou či Slaviou. Hoci často som mal pocit, že Slováci sme sa tĺkli medzi sebou ešte viac ako v súbojoch s Čechmi.
Po rozdelení republiky ste prestúpili do 1. FC Košice, ktoré vlastnili Rezešovci. Už vtedy bolo cítiť, že chcú vytvoriť na východe republiky najsilnejším tím v lige?
Keď som prišiel do Košíc, ešte to nebolo také výrazné. Nedávali do toho extra veľké peniaze. Až keď som odišiel do Trnavy, pobrali najlepších hráčov z ligy. Pamätám si, že po prestupe do Košíc mi spoluhráči hovorili, že tam trénuje Zachar a s mojou povahou dlho pri ňom nevydržím.
Akú ste mali povahu?
Bol som zabávač, srandista. Rád som robil somariny. Nebál som sa ozvať. Zachar mi povedal, že som ako Honzo Berger, taký rebel. Životosprávu som dodržiaval, hoci nevravím, že som si nevypil. Zachar mi raz povedal: „Ďusinko, vyhráš piješ, prehráš piješ.“ Hovorím mu, že raz z radosti, raz zo smútku. Nemal rád takéto veci.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- Aké ponuky dostali hráči pred zápasom v Rimavskej Sobote,
- Košičania išli aj cez mŕtvoly a Trnavčania čúrali proti vetru,
- ľudia mu telefonovali, že predal zápas, raz sa ho snažili aj napadnúť,
- prečo po kariére hrával futbal takmer do 50-tky a trénoval hokejistov,
- aký kultúrny šok zažil ako tréner v Zimbabwe a prečo sa spotil v lietadle,
- ako zachránil život protihráčovi a dodnes si to úplne neuvedomuje.
Vrelo to medzi vami?
Nemal som s ním dobré skúsenosti. Nevedel rozoznať dni v týždni, lebo aj piatkový predzápasový tréning bol taký, akoby bol pondelok. „Trénerko, odložili nám v sobotu zápas?“ Pýta sa ma, prečo? „Veď tu šprintujeme už hodinu,“ odpovedal som. Nemalo to s futbalom nič spoločné.
Po odchode do Spartaka Trnava ste sa stali ihneď lídrom tímu, neskôr aj kapitánom. Ako si spomínate na pôsobenie v malom Ríme?
Boli to moje najkrajšie futbalové roky. Zišli sme sa neskutočná partia, všetko fungovalo. Bol tam veľký kamarátšaft, vďaka nemu sme dosahovali také výsledky. Kabínu vtedy držal Jano Gabriel. Z Dunajskej Stredy sme chodili autom s Mikim Radványim a Jánom Kapkom. Po tréningu sme nechodili domov, ale celý deň sme ostali s chalanmi. Chodili sme na kávičky, bavili sa len o futbale. Oslavovali sme spolu narodeniny, meniny.
Trnava je futbalové mesto. Zažívali ste to aj na vlastnej koži pri stretnutí s fanúšikmi?
Boli sme pre nich veľkí hrdinovia. Len potom prišlo sklamanie v Rimavskej Sobote a z hrdinov sa stali zapredanci.
