TRNAVA. Začalo sa to tým, že bol nakreslený počas toho, ako kreslil. A už sa kreslenia nepustil. Smoleničan Filip Horník ilustruje knihy, komixy, ale napríklad aj domy v rodnej obci. Jeho výtvory ožívajú vďaka bohatej fantázii a jedinečnému štýlu.
O tom, ako pracuje jeho myseľ počas tvorby, o spolupráci s Braňom Jobusom, aj o jeho knižnom debute sme sa rozprávali v obsiahlom rozhovore.
Vie sa na Slovensku človek uživiť prácou ilustrátora?
Dá sa to, ale musíte byť v centre pozornosti a na očiach verejnosti. Nestačí len kresliť, treba byť v niečom špecifický a vedieť zaujať. Ja sa popri ilustrácii venujem aj písaniu a teraz sa chcem viac zamerať na veľkoformátové maľby, napríklad na steny v exteriéri.
Kde všade možno vidieť vaše diela?
Najznámejšia je asi moja spolupráca s Braňom Jobusom, ktorému som ilustroval niektoré jeho detské knihy. Ilustroval som aj ďalšie publikácie, napríklad trilógiu o škriatkoch od autorky Zuzany Boďovej – Štiavnickí, Kremnickí a Spišskí permoníci. Okrem toho robím ilustrácie do detských časopisov – kreslím legendárneho Joška Mrkvičku aj sériu Eurokomisári – detektívny príbeh o deťoch riešiacich spoločenské témy ako klimatická zmena, hoaxy alebo bezpečnosť na internete.
Venujem sa aj vlastnej tvorbe. Maľujem na drevo, napríklad na orechové dosky, a pracujem na exteriérových maľbách. Nedávno som v Smoleniciach namaľoval veľkého kohúta, ktorého som nazval Smolenický šarkan. Nachádza sa na Pivovarskej ulici, kde ho môžu vidieť okoloidúci turisti.
Ako najčastejšie vznikajú vaše ilustrácie? Dostanete zadanie alebo tvoríte spontánne?
Rozdelil by som to na dve polovice: tvorbu na objednávku a voľnú tvorbu. Keď robím pre niekoho, snažím sa zblížiť jeho predstavu s mojou vizuálnou interpretáciou.
Všetko je o vzájomnej dohode. Ak sme obaja spokojní, vznikne dobrá ilustrácia. Napríklad s Braňom Jobusom sme pri jednej knihe použili tempery, pretože sa mu páčila ich „školská“ estetika.
A čo voľná tvorba?
Tá je iná – vtedy si vôbec neurčujem mantinely. Obmedzuje ma len technika alebo médium, s ktorým pracujem.
Stalo sa, že ste z morálnych dôvodov odmietli nejakú zákazku?
Áno, párkrát sa mi to stalo. Napríklad keď mi ponúkli kresliť logá pre politické strany alebo rôzne spolky. To rovno odmietam, to je pre mňa úplne jasné.
Občas sa mi stane aj to, že mi niekto ponúkne projekt, s ktorým jednoducho nesúhlasím alebo mám pocit, že by som k nemu nevedel nič hodnotné pridať. Nie je to vždy otázka morálky, skôr ide o to, či mám pocit, že môj rukopis tomu projektu pomôže. Ak cítim, že nie, tak sa do toho nepúšťam.
A čo naopak? Máte vysnívanú spoluprácu?
Jasné, mám ich viac! Chcel by som napríklad niečo kresliť pre LEGO. To je môj detský sen. A teraz ma dosť chytili exteriérové maľby – veľmi by som si chcel niečo zamaľovať v Trnave. Napríklad nejaký panelák alebo starú fabriku. Ale, samozrejme, legálne!
Sochy svätých menia na karikatúry. Dobrý úmysel poškodzuje hodnotné diela, tvrdí reštaurátor Čítajte Poďme úplne od začiatku. Bol váš talent viditeľný už v detstve?
Áno, a asi ešte predtým, než som si to uvedomil ja sám! Moja mamina ma naučila kresliť – alebo skôr som to od nej pochytil.
Pamätám si, ako nám v kuchyni obťahovala postavičky a ja som to skúšal napodobniť. Dokonca mám jednu peknú spomienku – mama raz nakreslila mňa, ako kreslím dinosaurov. Mal som vtedy tri alebo štyri roky. To mi prišlo krásne – taký obrázok v obrázku.
A kedy vás to začalo naozaj baviť?
Na základnej škole, tam to už bolo jasné. Sedeli sme v lavici s kamarátom a kreslili si vtipy. Odoberali sme časopisy, kde boli komiksy, a skúšali sme ich napodobňovať. Vymýšľali sme vlastné postavičky a tvorili taký detský humor. A vlastne – zostalo mi to doteraz!
Niektoré deti kreslia na stenu či po nábytku, zažili ste niečo podobné?
Bol som poslušné dieťa, takže som nekreslil po stenách, ale po učebniciach. Za to som na konci roka musel platiť pokutu. Vždy niekto dostal „vylepšenie, taký malý „grafický zásah“ (smiech).
