TRNAVA. V detstve ho vychovávali starí rodičia. Kým jeho kamaráti nosili značkové tenisky, on sa musel uspokojiť s plátennými číňankami.
Smiali sa mu, že z neho nikdy nič nebude. Bol pouličný grázel, ale zachránila ho hádzaná. „Ak by som ju nehral, ktovie ako by som skončil,“ priznal slovenský hádzanár Michal Kopčo.
Už na prvý pohľad vzbudzuje rešpekt. Je vysoký, svalnatý a potetovaný. Keď sa ako najmladší hráč dostal na majstrovstvá sveta 2009, sršala z neho obrovská odvaha.
„Nikdy som sa nikoho nebál,“ zdôrazňuje.
Bol dlhoročným slovenským reprezentantom, hrával v najlepších európskych ligách. Na poste pivota bol výnimočným zjavom.
A stále je, hoci už má 37 rokov a hráva druhú najvyššiu súťaž. Za HBC Trnava. Keď prišiel prvýkrát do kabíny, spoluhráči boli v šoku. U súperov vzbudzuje úctu, občas aj strach.
Má nevšedný životný osud. Možno o ňom raz vyjde knižný bestseller. Je to príbeh o silnej vôle, nebojácnosti a vytrvalosti.
Návrat k hádzanej? Môžu za to nemecké dogy
Pred štyrmi rokmi som skončil s hádzanou, keď som si roztrhol lýtkový sval. S manželkou a dvoma synmi sme sa vrátili na Slovensko, kde som sa dával dohromady. Po štyroch mesiacoch som zistil, že doma s rodinou je to o niečom inom. Dvadsať rokov som bol stále na cestách. Nikdy som poriadne nebol doma. Potreboval som oddych.
Dva roky som vôbec nehrával. Žili sme v španielskej Marbelle, kde som bol fitness trénerom. Udržiaval som sa v kondícii, trénoval som každý deň. Medzitým som dostal viaceré ponuky, ktoré som odmietol. Zdalo sa, že k hádzanej sa už nevrátim. Osud to však zariadil inak.
Michal Kopčo
Má 37 rokov a pochádza z Košíc. Hráva na poste pivota, meria 198 cm. Hrával za Košice, Nyíregyházu, Gyöngyös, RK Zagreb, Tatran Prešov, VFL Gummersbach, Sporting Clube De Portugal Lisbon, US Ivry France a Tremblay en France.
S klubom SCP Lisbon vyhral v roku 2017 Challenge cup a je majstrom Portugalska z roku 2016 a 2017. V rokoch 2012, 2015 a 2016 získal s Tatranom Prešov slovenský titul i pohár. Bol dlhoročným reprezentantom Slovenska. Je ženatý a má dvoch synov.
Máme nemecké dogy a prihlásil som ich na výstavu, ktorá bola na Slovensku. Ako si kráčam po jednom z bratislavských nákupných centier, zrazu som stretol bývalého reprezentačného trénera Zoltána Heistera. Pod jeho vedením som dlhé roky hrával v národnom tíme.
Išli sme na kávu a spýtal sa ma, či by som si nechcel tri mesiace zahrať za ŠKP Bratislava. Súhlasil som. Z troch mesiacov bol napokon rok. Dostali sme sa do finále Slovenského pohára s Prešovom. Bola z toho solídna sezóna. Po jej skončení mi povedali, že chcú, aby som pokračoval. Sľúbili mi rovnaké podmienky.
Pán Heister však skončil. Čakal som celé leto, ale nikto sa mi neozýval. Už začala sezóna, keď mi zavolali s ponukou, ktorú som slušne odmietol, keďže bola výrazne nižšia, než na akej sme sa dohodli. Onedlho sa mi ohlásil Pavol Jano, ktorý má ako mladého ucháňa zobral do Nyíregyházy.
„Bude ti volať pán z Trnavy, či by si tam chcel ísť hrať,“ oznámil mi. Zavolal mi Jozef Kapša so slovami, že by chceli postúpiť do Extraligy. Zaujalo ma to.
Z tribúny mi mával neznámy pán. Bol to môj otec
Hádzaná je môj život. Hoci som začínal s plávaním. Po štyroch rokoch som však skončil, stiahla ma partia. Ako deviatak som reprezentoval školu na hádzanárskom turnaji. Vravel som si, že je to jednoduché. Len chytím loptu a vystrelím. V obrane to bolo super, lebo som mal rád kontakt. Aj mimo hádzanej, keď viete čo myslím. Vychovala ma ulica.
V článku sa ešte dočítate:
- Keď bol tínedžer posilňoval s knihami a chodil sa vybúriť na ulicu,
- zápasy hral s horúčkami, rozrezanou rukou a nikoho sa nebál,
- majiteľ Tatrana Prešov mu chcel za podpis zmluvy postaviť dom,
- vybral si ho legendárny tréner a zažil si svoj futbalový sen,
- najlepší manažér na svete ho dostal do najlepšieho tímu na svete,
- prečo musel skončiť v reprezentácii a nikdy sa nedočkal poďakovania,
- aké je hrať hádzanú s amatérmi v Trnave a z čoho si robia zábavu.
V detstve sa o mňa starali len starí rodičia. Mama ma po narodení dala na adopciu, ale babka s dedkom si ma osvojili. Žil som s nimi. Mama prišla kedy chcela, a nie v najlepšom stave. Nemám na to pekné spomienky.
A otec? Hrali sme zápas v košickej Steel aréne proti Bielorusku. Po zápase mi z tribúny mával nejaký pán. Myslel som si, že chce dres alebo fotku. Prišiel som k nemu a pozdravil ho dobrý deň. „Ahoj, som tvoj otec,“ odpovedal.
Ostal som ako obarený. V živote som ho nevidel, nepoznal. Jediné, čo ma s ním spájalo bol ústrižok, ktorý mi chodil každý mesiac, keď za mňa platil výživné. So slušnosti som sa s ním chvíľu porozprával. Na druhý deň ma pozval na kávu, aby ma zoznámil s nevlastnou mamou i nevlastnými sestrami.
Súhlasil som. Necítil som sa tam však dobre. Nemal som záujem počúvať o jeho finančných problémoch. „Sorry, kámo, kde si bol posledných dvadsaťštyri rokov?“
Moje detstvo bolo ťažké. Mal som všetko, čo som potreboval, ale nebolo toho tak veľa. Kamaráti mali značkové tenisky, ja som nosil obyčajné číňany. Každý sa mi smial, že v živote nič nedokážem. Kde sú teraz tí chlapci? Z tridsiatich sa stali profesionálmi azda dvaja.
