Hoci sa v pätnástich nedostal do dorastu Slovana Bratislava a na dva mesiace skončil s hokejom, mal výbornú kariéru. Štyrikrát si zahral za Slovensko na majstrovstvách sveta. Získal štyri tituly – dva so Slovanom a po jednom s Trenčínom a ruskou Kazaňou. Najhoršiu sezónu v živote prežil v zámorí.
„Polroka som poriadne netrénoval. Potom som absolvoval päť tréningov po dvadsať minút. Bez kontaktu, iba strelecké cvičenia. Po nich mi povedali, že idem hrať. Pozeral som sa na nich, či sa zbláznili,“ hovorí 44-ročný ROMAN KUKUMBERG starší.
Hokejová Trnava má 400-tisícový dlh. Klub sa snažia získať bývalí reprezentanti Čítajte Ako si spomínate na svoje hokejové začiatky?
Otec bol športovo založený, hrával futbal i hokej. Rodičia nás viedli spolu s bratom k športu. Chodievali sme na ľad, ešte na ten najstarší Slovan. Tam si nás všimol nejaký človek a vravel nám, aby sme prišli na tréning. Mal som asi sedem rokov, korčuľovať som už vedel. Boli sme rozdelení na dve skupiny – lepších, ktorí tam chodil dlhšie a slabších, v ktorej som bol aj ja. Dodnes si pamätám, keď mi otec povedal, že pôjdem do lepšej skupiny. Nechcel som tam ísť, lebo som sa bál. Nepoznal som tých chalanov.
Pamätáte si aj na svoj prvý zápas?
Neuveríte, ale áno. Bol som obranca a hrali sme proti Skalici. Dokonca som aj strelil gól. Keď som v minulej sezóne končil kariéru, predposledný zápas sme hrali práve proti Skalici. Michelovi Miklíkovi som hovoril, že musím dať gól. Bola by v tom pekná symbolika. Aj sa mi to podarilo. Hrali sme ešte posledný zápas v Dubnici. Všetkým som vravel, nech mi ani neprihrávajú, že už nechcem streliť gól. Zhodou okolností sa však ku mne odrazil puk a predo mnou bola prázdna bránka. Tak som musel.
Počas jedného striedania ste si v minulej sezóne zahrali za Slovan so svojím synom Romanom. Aké to bolo?
Tam som mal zakázané streliť gól, lebo by aj tak neplatil. Dostal som výnimku, aby som sa mohol takto rozlúčiť s kariérou. Tým, že to bolo po boku syna to malo špeciálny náboj. Nebolo na Slovensku veľa otcov a synov, ktorí si spolu zahrali. Nám sa však podarilo hrať párkrát proti sebe.
Prebiehali pred zápasmi aj podpichovačky?
Áno, doma mi rozprával, aby som mal hlavu hore, lebo mi dá telo a že pôjde po mne. Len som sa smial. Zbytočne som ho nedráždil, aby nebol pod tlakom. Keď hral ešte za osemnástku, mal asi šestnásť. V jednom zápase som ho ušetril od bodyčeku. Viem, že som mu pri tom súboji utrúsil poznámku, že ten puk mohol mať. Inak som hral vždy naplno, keď bol na ľade. Počas presilovky som normálne cez neho strieľal, aj som dal gól. Keď mal šestnásť, bol rýchly. Nemohol som hrať len na pol plynu. Keď ma bekčekoval, musel som byť v pohotovosti.
Váš syn bol už na dvoch majstrovstvách sveta do 20 rokov, vy ste si zahrali na jednom juniorskom šampionáte. Ako si spomínate na tieto časy?
V tej sezóne som hral prvú ligu v Nitre, ktorú trénovali Ján Šimčík a Miroslav Miklošovič. Ten ma viedol v Slovane - v päťke a šestke na základnej škole. Pred sezónou som mal ísť do USA, ale naťahovali sa mi víza pre chýbajúce dokumenty. Miklošovič cez môjho otca zisťoval, či si nechcem zahrať pár zápasov za Nitru. Súhlasil som. Keď už som bol zbalený, že odchádzam do zámoria, mal som kúpené aj letenky, vedenie Nitry si ma zavolalo a presvedčilo ma, aby som ostal.
Ako reagoval váš otec?
Keď som mu to oznámil, poriadne zahrešil. Cítil som, že tam nechcem ísť. Nebola to ani najvyššia americká juniorská súťaž. Nebol som draftovaný, nemal som žiadneho agenta, nič som nevedel. Ani poriadne neviem, prečo som tam mal ísť.
Bývalý reprezentant je na šichte celý deň. Ak majú športovci depresie, nech sa mi ozvú, tvrdí Čítajte S hokejom ste síce začali v Slovane Bratislava, ale potom ste hrali niekoľko rokov v menej známom bratislavskom klube Danubia. Ako je to možné?
Chodil som do hokejovej triedy na Kalinčiakovu. Keď som ju skončil, nedostal som sa do dorastu Slovana. Na dva mesiace som skončil s hokejom. Pomohol mi tréner Štefan Mikeš, ktorý ma trénoval v sedmičke Slovana. Môj otec bol hospodár, brúsil nám korčule. Zavolal mu, aby som šiel hrať do BEZ Bratislava. Hral som za ich béčko v juniorskej lige. Mal som pätnásť a proti mne stáli veľkí fúzatí chlapi.
V mládežníckych kategóriách ste hrali najskôr obrancu. Kedy sa z vás stal útočník?
Ďalšiu sezónu som už hral v doraste stále obrancu. Potom sa BEZ-ka zmenila na Danubiu. Do klubu prišiel tréner Pavol Siroťák. Bolo nás v kádri veľa, tak každý týždeň niekoho poslal preč. Po mesiaci si ma zavolal, myslel som si, že končím. Povedal mi, že idem do útoku. Hneď v prvej sezóne som bol v tíme najproduktívnejším hráčom. Vtedy sa to začalo lámať.
Kedy ste si začali uvedomovať, že sa hokejom môžete živiť?
Dlho som to bral tak, že chodím na hokej a neriešil som to. Ani som nevedel, že existuje reprezentačná šestnástka, sedemnástka či osemnástka, a že by som sa mohol niekam dostať. Nesledoval som ani štatistiky, bol som úplne mimo týchto vecí. Zrazu si ma zavolal tréner Ján Filc do reprezentačnej dvadsiatky. Bol to šok. Vtedy to fungovalo tak, že hráči, ktorí boli v šestnástke, išli aj do ďalších kategórií. Veľa nových hráčov nedostávalo priestor. Filc mi vysvetlil, prečo mi dal šancu. Odvtedy som bol na každej reprezentačnej akcii a dostal som sa aj na šampionát. V ďalšej sezóne som šiel na vojnu. Keď sa ma na odvode pýtali, kam by som chcel ísť, povedal som, že do Trenčína. Bolo to skôr z recesie. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa tam môžem dostať.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- Prečo zložil telefón generálnemu manažérovi Toronta,
- aké šialenosti zažil počas svojej najhoršej sezóny v kariére,
- prečo sa pohádal s trénerom, ktorý vlani vyhral s Floridou Stanleyho pohár,
- prečo boli slovenskí hokejisti v AHL v minulosti nepotrební,
- ktorá zo štyroch majstrovských osláv bola najdivokejšia,
- ako si spomína na úvodnú sezónu Slovana v KHL,
- prečo si myslí, že nedosiahol v kariére ešte viac.
Aké boli štyri sezóny v Dukle Trenčín?
Nádherné. V prvej sezóne som tam bol na vojne. Bol som mladík a hneď sme sa dostali do finále extraligy. Bol tam vynikajúci tím. Hlavačka, Bombic, Kobezda, Hanzal, Zlocha, Opatovský. Dokonca sa vrátil aj Oto Haščák. Dukla mala silné meno. Bola to veľká škola. Dostal som šancu, hral som každý zápas. Až ma stoplo zranenie kolena.
Čo sa stalo?
Bol som fyzicky našľahaný, hral som aj keď sme dohrávali na dve päťky. V Liptovskom Mikuláši som však urobil mladícku hlúposť. Asi dve minúty pred koncom bol vyhodený puk na zakázané uvoľnenie a chcel som ho dobehnúť. Nemusel som. Bol som však aktívny. Šliapal som za pukom a hodil som sa hlavou dopredu, že ho chytím pred červenou čiarou. Obranca súpera mi padol dozadu na nohu, a aby som nebuchol hlavou do mantinelu, kľakol som si na kolená a v plnej rýchlosti som v pálil do mantinelu. Strašne ma rozboleli kolená. Málokedy som zostával ležať na ľade. Postavil som sa a šprintoval na striedačku. Dal som si na kolená ľad. O dve minúty sa skončil zápas a ja som sa nevedel vôbec postaviť na nohy. Operáciu som mal až po sezóne. V ďalšej som dostal telo od Juraja Kledrowtza a opäť som si ho udrel do mantinelu. Napriek tomu som v prvej sezóne nazbieral 17 bodov a v druhej 21 bodov, čo bolo na mladíka v nabitom tíme slušná vizitka.
Po poslednej sezóne v Trenčíne ste sa dostali premiérovo na majstrovstvá sveta. Hovorí sa, že Slovensko malo v Česku 2004 azda najsilnejší tím v histórii. Aké bolo byť jeho súčasťou?
