V súčasnosti patrí k najväčším ofenzívnym esám Spartaka Trnava a možno aj celej Niké ligy. Na stretnutie prichádza s dobrou náladou a širokánskym úsmevom.
„Prepáčte, že ste museli dlhšie čakať. Potreboval som ísť nečakane na masáž,“ ospravedlnil sa 23-ročný ghanský rodák KELVIN OFORI. So siedmimi gólmi je v aktuálnej sezóne najlepším strelcom Trnavy.
Počas rozhovoru bol milý a príjemný. Rozpovedal svoj životný príbeh, ktorý môže byť námetom na filmový trhák. Hovoril o pôsobení v Trnave i o budúcnosti.
Na chrbte máte tetovanie: „Life is a game, but not fair“ („Život je hra, ale nie férová.“) Aký má pre vás význam?
Spieva sa to v mojej obľúbenej piesni. Je to citát, ktorý má pre mňa veľký význam. Je to ako kód. Pripomína mi, aby som na sebe tvrdo pracoval. Občas sa mi to darí viac, inokedy menej. Občas je život fér, niekedy nie. Snažím sa stále udržiavať v tomto nastavení a tvrdo pracovať.
Parádne choreo i výkon. Naši fanúšikovia sú na Slovensku jednotka, vyhlásil Gašparík Čítajte Vyrastali ste v detskej izbe s piatimi súrodencami. Jediným nábytkom, ktorý ste mali doma boli postele. Ako si spomínate na detstvo?
Pamätám si, že moji rodičia museli skutočne tvrdo pracovať, aby sme mali tri jedlá denne – raňajky, obed a večeru. Chodili skoro ráno do práce a vracali sa neskoro večer. Robili všetko pre to, aby nám poskytli dôstojný život a mojou úlohu je teraz maximálne drieť, aby som im to vrátil. Je to moja práca. Vrátiť im to, ako sa starali o mňa a mojich súrodencov.
Váš otec je mechanik a mama predávala v stánku na trhu plastové tašky. The Athletic píše, že keď za deň zarobila jeden dolár, považovala to úspech. Čo bolo pre vás ako dieťa najnáročnejšie? Bývali ste niekedy hladní?
Robili toho dosť, aby sa tak nestalo. Nikdy sme nemuseli bojovať s tým, že by sme si nemali dať čo do úst. Snažili sa, aby nám dali to najlepšie a boli sme spokojní. Naozaj veľmi oceňujem, čo všetko robili, aby sme boli šťastní.
Kde ste sa učili hrať futbal?
Odmalička som kopal okolo seba. Začal som hrávať v piatich rokoch. V susedstve sme sa naháňali za loptou s kamarátmi a mladými chlapcami z našej komunity. Odvtedy som bol vždy šťastný, keď som hral futbal. Občas sme hrávali aj bosí, bez topánok.
Čo sa ešte dočítate v rozhovore:
- Ako spomína na zlom v kariére, keď hral s o dve čísla väčšími kopačkami,
- ako pomáha svojej rodine, posiela mi peniaze každý mesiac,
- hral nemeckú Bundesligu, prečo odišiel do slovenskej ligy,
- v Trnave má zmluvu do budúceho leta, čo bude potom,
- ako reagoval na možný prestup do Slovana Bratislava,
- aké rady mu dával hviezdny futbalista Bayernu Mníchov,
- aký má rád slovenský nápoj a čo mu najviac chýba z domoviny.
Kedy ste dostali svoje prvé kopačky?
Kúpili mi ich otec, keď som mal sedem rokov. Vždy sa čudoval, kde som bol a čo som robil. Do neskorého večera som hral futbal. Keď mi ich daroval, bolo to veľké prekvapenie. Radosť. Boli značky Puma. Je zaujímavé, že rovnakú značku má momentálne aj Spartak Trnava.
Kedy ste začali snívať o kariére profesionálneho futbalistu?
Keď som sa dostal do akadémie Right do Dream. Bol to veľký krok v mojom futbalovom živote. Mal som desať. Bola to veľká párty. Dostal som možnosť napredovať, mali sme výborné podmienky, aby som pokračoval v mojom futbalovom sne.
Organizácia Right to Dream vám pomohla, ale neskôr vám aj výrazne skomplikovala kariéru. Opíšte, čo sa stalo?
