TRNAVA. Stal sa prvým Slovákom, ktorý po páde socializmu prestúpil do Serie A. Talianska liga bola vtedy najlepšia na svete a sústredili sa v nej najväčšie hviezdy.
V hodnotení prestížneho talianskeho denníka Gazzeta dello Sport boli lepší len dvaja hráči: Jürgen Kohler a Franco Baresi.
Miloš Glonek bol elegantný stopár a hrával za Anconu. Pred svojím prvým zápasom v Taliansku zažil šok.
„Prišiel som do kabíny a všetci mali infúzie. Lekár ma uisťoval, že je to povolené a nemusím sa báť. Nič také som však nechcel,“ naznačil Glonek v knižke Divoké deväťdesiatky.
„Raz nám vtrhlo do tréningového centra asi päťsto chuligánov. Vyrútili sa na ihrisko. Chceli nás vystrašiť. Diskutovali s nami, ale boli aj agresívni,“ dodal.
Ako dieťa fandil Spartaku
S futbalom začínal v Novej Vsi nad Žitavou, odkiaľ aj pochádza. Veľa iných možností nemal.
„Počítače neexistovali, v televízii sme mohli sledovať iba jeden kanál. V lete sme hrávali futbal a cez zimu hokej na rybníku. Klasika,“ priznal Glonek.
V pätnástich odišiel na gymnázium do Zlatých Moraviec a začal tam hrávať aj futbal. V druhej dorasteneckej lige strávil dva roky a dostal sa aj do výberu Západoslovenského kraja na celoštátny turnaj.

„Postúpili sme až do pražského finále proti Čechom. Viedol nás známy ligový tréner Dušan Radolský a ešte ako dorastenca ma stiahol do Trnavy. Mal som šestnásť,“ opisuje Glonek.
V Trnave sa vtedy vytvorilo dobré mužstvo, ktoré bojovalo o dorastenecký titul so Slovanom. Jeho spoluhráčmi boli Igor Súkenník, Slavomír Prúčný či Milan Malatinský, ktorý neskôr ako tréner viedol mládežnícke reprezentácie. Žiaľ, pred pár rokmi tragicky zahynul.
„Môj otec bol fanúšikom Trnavy už od éry Jozefa Adamca a ďalších velikánov a ako dieťa som jej prirodzene viac fandil aj ja,“ prezradil 56-ročný bývalý futbalista.
Vysoká škola? Bez protekcie sa nedalo nič
V Spartaku strávil dva roky ako dorastenec. V prvej sezóne ho viedol tréner Radolský, v druhej Richard Matovič. S prvým tímom absolvoval niekoľko tréningov pod vedením Stanislava Jarábka, ale za áčko neodohral ani jeden súťažný zápas.
„Spartak mal vtedy pomerne silnú generáciu hráčov ako Ján Gabriel či Vladimír Ekhardt. Bol som medzi nimi také ucho,“ skonštatoval Glonek.
V škole nikdy nemal výraznejšie ťažkosti. Na základke mal samé jednotky. Keď prešiel do Trnavy, jeho prospech sa zhoršil, pribudli dvojky a sem-tam aj trojka.
„Väčšina mojich kamarátov a spoluhráčov chodila na učňovku, iba ja som študoval na gymnáziu. Bolo to náročnejšie,“ vysvetľoval.

Bol mládežnícky reprezentant a Trnavčania ho lámali, aby som tam zostal. Vraveli mu, nech sa prihlási na strojnícku vysokú školu. Brat ho však odhovoril. Ďalšou možnosťou bola Fakulta telesnej výchovy a športu, no nakoniec sa rozhodol pre právo na Univerzite Komenského.
„Spätne to môžem povedať – bez protekcie sa vtedy nedalo nič. Jeden pán, vzdialená rodina, mi pomohol vybaviť prijatie na školu. ,Pomôžem ti, ale musíš urobiť prijímačky,' povedal. Skúšky som spravil, ale v prvom kole ma nevzali. Prijali ma až na ministerské odvolanie.“
Čo ten Trnavák robí na Slovane?
Dochádzať z Trnavy do Bratislavy neprichádzalo do úvahy. Keď ho teda prijali na vysokú školu, prvou voľbou sa stal Slovan.
„Za dorast Slovana som odohral iba jeden zápas a to práve proti Trnave. Následne sa odvolala a do konca sezóny som už nemohol nastúpiť. Šlo o dáke ťahy, nespomínam si na podrobnosti, Trnava však nesúhlasila s mojím prechodom na Tehelné pole,“ uviedol Glonek.
Trnava ho síce nechcela do Slovana pustiť, ale nepomohla si. V Spartaku bol totiž iba na hosťovaní, stále bol hráčom Zlatých Moraviec.
„Keď som prvýkrát prišiel na Slovan riešiť prestup, zbadal ma Lacko Pecko. ,Čo ten Trnavák robí na Slovane?' vyhlásil. Doteraz sa na tom smejeme,“ doplnil.

Odkedy prestúpil do Slovana, všetko sa zmenilo.
„Stal sa zo mňa slovanista. Odvtedy som v Trnave na futbale nebol. Hoci priznávam, že klub má bohatú fanúšikovskú základňu a keď pred zápasom hrá hymna Silenzio, má to svoje čaro,“ načrtol.
Na Tehelnom poli zažil najkrajšie obdobie spojené s federálnym titulom. Svoj srdcový klub však dal neskôr na súd. Vykresľuje, ako mu dlhovali peniaze, nedodržali dohody a vyhovárali sa jeden na druhého. Zákon bol však na jeho strane.
„Vyjednával som aj s ľuďmi, ktorí boli spájaní s podsvetím,“ prezradil.
Štátnicu neurobil schválne, nechcel ísť na vojnu
Zaujímavosťou je, že keď pôsobil v Slovane už niekoľko rokov, stále tam iba hosťoval. Bol hráčom Zlatých Moraviec a jeho prestup sa dotiahol až v roku 1992.
„Spočiatku chceli Zlaté Moravce za mňa asi 50-tisíc korún. Dnes už nebohý pán Urban vyhlásil, že toľko za mňa nedajú. Dlhší čas sa to neriešilo a naťahovalo. Zmierovacia komisia napokon rozhodla, že Slovan musí Zlatým Moravciam zaplatiť milión a 650-tisíc korún,“ prezradil Glonek v knihe Divoké deväťdesiatky.
Počas kariéry mu pravidelne chodili povolávacie rozkazy na vojnu z Dukly Praha či Banskej Bystrice. Dostal ich štyri či päť. Armádne kluby takto mohli získať hráča zadarmo.
„V podstate som sa vtedy dopustil trestného činu nenastúpenia na vojenskú službu. Vždy sa to však nejako vybavilo. Všetko sa odsúvalo vďaka tomu, že som chodil na vysokú školu,“ vysvetľuje.

Povolávacím rozkazom odolával aj v čase, keď mal už školu ukončenú. Všetky známky mal uzavreté – okrem jednej štátnice. Schválne ju však nespravil.
„Náhradný termín bol v septembri, ale ospravedlnil som sa. Preložil som to na január a potom sa štátnice opäť preložili na ďalší termín. Vždy, keď mi prišiel povolávací rozkaz, odpísal som im, že chodím do školy. Aj keď som už nechodil,“ povedal Glonek.
S futbalom skončil pomerne mladý, mal len niečo po tridsiatke. Už viac ako dve desaťročia je právnikom.
„Tri roky som bol koncipientom a moja mesačná výplata bola smiešna. To, čo som zarobil za mesiac, som mal predtým za tri minúty pobytu na ihrisku,“ vyhlásil.