Je známy geniálnymi kúskami na ihrisku a žoviálnosťou počas rozhovoru. Už ako dieťa bol v Sparte Praha, v sedemnástich hral za Liberec o český titul. Najsilnejšie puto si však vytvoril so Spartakom Trnava, kde pôsobil sedem sezón v troch rôznych obdobiach.
Na ihrisku bol neprehliadnuteľný, pre mnohých až kontroverzný. So Spartakom získal titul, ale napokon z klubu na vlastnú žiadosť odišiel. „Nesadol som si s trénerom Látalom, ktorý nebol dobrým človekom,“ naznačil JÁN VLASKO.
V sobotu si v Trnave zahrá v drese Skalici. „Keď strelím gól, nebudem sa radovať. Ale chvíľu by som po meste chodil vystretý, aby vedeli, čo stratili,“ dodal 34-ročný futbalista v úprimnom rozhovore.
Stále sa bavíte futbalom?
Áno, ak by ma to nebavilo, už by som skončil. Stále môžem, verím si. Myslím si, že ešte mám na najvyššiu ligu. Je to iné ako pred desiatimi rokmi. Už to viac bolí. Po toľkých operáciách je možno zaujímavé, že ešte hrám futbal.
Staráte sa o seba viac s pribúdajúcim vekom?
Robím navyše cviky na dvakrát operované bedro. Po poslednej operácii v Nemecku mi lekár povedal, že v päťdesiatke si budem musieť vymeniť obidve bedrá. Taký je futbalový život. Chcel by som to ešte dve či tri sezóny potiahnuť.
Na ihrisku ste vždy udivovali geniálnymi fintami, netradičnými riešeniami, občas ľahkovážnosťou. Kde sa to vo vás vzalo?
Keď som bol malý, sledovali sme najlepších hráčov v zápasoch a potom sme to skúšali na tréningu. Vždy ma bavilo robiť čosi iné. Je to môj štýl hry. Stále sa snažím niečo vymyslieť, prekvapivú či finálnu prihrávku. V minulosti som robil viac parádičiek, teraz sa to snažím uhrať viac takticky či skúsenosťami.
Tréner Slovana mal brutálne tréningy. Futbalista z Trnavy pľul na jeho fotku Čítajte Ktorí futbalisti vás najviac inšpirovali?
Keď som mal šesť, mojím veľkým vzorom bol Alessandro Del Piero. Neskôr prišla éra Brazílčana Ronaldinha, ktorého sme všetci žrali. Vtedy sme si ešte nemohli pozerať videá len tak na telefóne, chodili sme do internetových kaviarní.
Mali ste trénerov, ktorí pre vaše netradičné kúsky nemali pochopenie?
Môj prvý tréner v Spartaku Juraj Jarábek mi hovoril, že môžem ísť do cirkusu. Potom sa mu to zapáčilo a zmenil názor. Občas sme mali na tréningu hru, kde spoluhráči mohli hrať na tri dotyky, len ja na jeden. Tréner ma trochu zapálil i pobavil. Chcel, aby som niekedy aj hru zrýchlil. Tréner Jarábek ma dal dohromady. Predtým som mal v Liberci zdravotné ťažkosti a až pod jeho vedením som odohral prvýkrát sezónu bez zranenia a predal sa do zahraničia.
Ako reagovali na parádičky spoluhráči?
Najviac som sa predvádzal v Trnave. Na tréningu som robil najviac hlúpostí. Keď to skúšali zopakovať iní, ako napríklad malý Miki (Martin Mikovič, pozn. red.), poriadne sme sa nasmiali. Mali sme vzájomný rešpekt, hoci aj na tréningu bývali vyhrotené situácie. Počas mojej prvej éry v Trnave sme boli najlepšia partia.
Ktoré sú tri najpamätnejšie akcie, ktoré vás vystihujú?
Penalta v Prešove, keď som brankára prekonal „panenkovským“ lobom, potom výhra v zápase so Slovanom 4:0, v ktorom som si loptu prehodil cez hlavu, čím som oklamal aj súpera. A tretím najpamätnejším momentom bol majstrovský titul.
V Prešove ste hrali rozhodujúci zápas o záchranu. Dovoliť si takto kopnúť penaltu chce odvahu, sebavedomie či kúsok šialenstva?
Mix všetkého. Nebojím sa ničoho. Proti Zlatým Moravciam som penaltu kopol tak, že som tesne pred loptou zastal. Išiel by som kopať jedenástku za každých okolností. Vždy som si veril. V kariére som nepremenil azda len jednu.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- Prečo prišiel na pol roka o detstvo a plakal pri otcovi,
- nie je odchovancom klubu, ale Spartak je jeho srdcový klub,
- ako veľmi mu skomplikovali kariéru zranenia a štyri operácie,
- o majstrovských oslavách, keď si musel vypiť s každým fanúšikom,
- o sklamaní z trénera Látala, z ktorého cítil, že nie je dobrý človek,
- o kamarátstve s trénerom Gašparíkom, ktoré sa ľuďom nepáčilo,
- v čom sú fanúšikovia Spartaka Trnava špecifickí,
- o prestupe do Slovana a možnosti robiť asistenta Gašparíkovi.
Keď Vladimír Weiss ml. premenil penaltu proti Dunajskej Strede, ktorou rozhodol o titule Slovana, vyzliekol si dres, hoci už mal žltú kartu a následne bol vylúčený. Obaja ste trochu kontroverzní. Súhlasíte?
Áno, páči sa mi jeho štýl hry. Určite má lepšiu kariéru ako ja, dosiahol toho dosť. Keby som nemal tie zranenia, možno by som si zahral top ligu. Nechcem sa však vyhovárať na zranenia. Je škoda, že už ukončil kariéru. V slovenskej lige by bol stále veľká osobnosť. Na cudzích štadiónoch naňho často nadávali, ale to aj na mňa. Neviem, prečo je to tak.
Hrali ste najvyššiu českú, slovenskú, maďarskú i poľskú ligu, čo nie je málo. Nemohli ste s vaším talentom dosiahnuť viac?
Myslím si, že áno. Najdôležitejší bol krok z Trnavy do Poľska (Zaglebie Lubin, pozn. red.), ktorý si trochu vyčítam. Mohol som ešte chvíľu počkať. Erik Sabo šiel o mesiac neskôr do Turecka, potom hral v Grécku, čo sú lepšie súťaže. Keď som prestúpil do Poľska, mal som dohodu, o ktorej asi nikto nevie.
Akú?
