TRNAVA. „Miera slobody slova, tlače a médií je neporovnateľne väčšia než pred rokom 1989, no súčasne táto sloboda stojí pred väčšími hrozbami, než tomu bolo na konci roka 1989,“ vysvetľuje v rozhovore politológ Jozef Lenč.
V rozhovore sa dočítate aj:
- Kde pramení kritický postoj Roberta Fica k médiám a ako sa menil tento postoj počas jeho štyroch vlád,
- ako pandémia zasiahla do chodu slobodných médií,
- kam sa posunula demokracia za 35 rokov od Nežnej revolúcie,
- čo sú najväčšie hrozby dnešnej doby a prečo stále jestvuje nádej na zlepšenie.
Ubehlo už 35 rokov od Nežnej revolúcie, kam podľa vás dospela sloboda slova, tlače či postavenie médií za ten čas?
Toto je vcelku ťažká otázka, pretože miera tejto slobody a postavenie sa v ostatných 35 rokoch nevyvíjali kontinuálne. Boli obdobia, ktoré môžeme označiť za akýsi pomyselný „zlatý vek“ slobody a rešpektu médií v spoločnosti – ten by sme mohli ohraničiť dvomi vládami Mikuláša Dzurindu, a potom obdobia, počas ktorých sa niektoré politické strany prostredníctvom legislatívnych zmien pokúšali obmedzovať slobody v oblasti médií, to by sme mohli orámcovať obdobím vlád Vladimíra Mečiara a prvej (2006 – 2010) a súčasnej (po roku 2023) vlády Roberta Fica. Lenže to nie je všetko.
Do kontextu slobody slova a pôsobenia médií je potrebné zahrnúť aj masové rozšírenie sociálnych sietí, dezinformácií a takzvaných alternatívnych médií, ktoré najmä počas pandemickej krízy a po začiatku vojny na Ukrajine otvorili otázku budúcnosti a miery rozsahu slobody slova.
Rovnako aj otázku toho, čo môžeme považovať za médiá a čo už je súčasť propagandy, respektíve nástrojom hybridnej vojny nepriateľov demokracie. Miera slobody tak narazila na aspekt zodpovednosti a ochrany nášho systému pred tými, ktorí túto slobodu chcú zneužiť.
V každom prípade dnešná miera slobody slova, slobody tlače a médií je neporovnateľne väčšia než pred rokom 1989, no súčasne táto sloboda stojí pred väčšími hrozbami, než tomu bolo na konci roka 1989.
V čom vidíte najväčšie hrozby súčasnosti?
Oproti minulosti, dobe, v ktorej bola štátom kontrolovaná cenzúra, no i obdobiu po vzniku Slovenskej republiky, keď sa Vladimír Mečiar snažil zvrátiť demokratický vývoj Slovenska, je miera slobody slova, tlače a médií výrazne vyššia.
Konkurencia mediálneho trhu a možnosti, ktoré ponúka online svet, sú istou garanciou toho, že sa nemusíme obávať, že by sme prišli o slobodnú žurnalistiku, no na druhej strane mínusom súčasnosti je to, že okrem časti straníckeho spektra – tých, ktorí chcú budovať silný štát, teda štát, ktorý bude kontrolovať, ba až obmedzovať slobody, vrátane slobody slova, sú aktuálnou hrozbou a teda mínusom oproti minulosti.
Šoféri v Trnave jazdia na červenú, blokujú tým inteligentné križovatky za milióny eur Čítajte Finančné a politické záujmy firiem či jednotlivcov, ktorí skupujú a ovládajú médiá, vytvárajú monopol na mediálnom trhu. A tiež k tomu prispieva aj vysoká miera dezinformácií, lží a propagandy tých, ktorí vedome či nevedome rozkladajú piliere demokratickej spoločnosti.
Ako sa nám darí s tým vysporiadať?
Jednoducho a súčasne ťažko. Na novú dobu sme si zvykli rýchlo. Ba až prirýchlo, ak sa pozrieme na to, akým spôsobom sa sloboda začala zneužívať, najmä v kontexte šírenia nenávisti.
Na druhej strane sa postupne ukazovalo, po roku 1993, ako sa mnohí ochotne vzdávajú ľahko nadobudnutej slobody, ak za to od populistického autokrata dostanú „lacné gorálky“ a prísľub istôt a stability, ktoré ponúka „nová totalita“. Ak sa v podstate vrátia do minulosti, na ktorú nostalgicky spomínali.
Dalo by sa povedať, že tak ľahko, ako sa spoločnosť prepla na mód slobody, bola ochotná prepnúť sa na mód novej cenzúry. Našťastie, nie všetci, a tak sme paradoxne necelých desať rokov od novembra 1989 museli zviesť druhý zápas o slobodu slova. A ako sa ukazuje z dnešnej perspektívy, asi nie posledný.
Čo bolo vtedy hlavnou motiváciou zmien?
Chcel by som povedať, že túžba po slobode. Veď predsa november 1989 bol prednostne o slobode. Domnievam sa však, že skôr to bola túžba mať to, čo majú na „západe“. A súčasťou toho neboli len statky bežnej spotreby, ale aj dovtedy zakázané knihy, časopisy či televízne programy, ktoré predtým neboli dostupné kvôli tomu, že im v tom bránila cenzúra. Sloboda slova tak išla ruka v ruke s túžbou priblížiť sa „západu“.
Kto podľa vás najlepšie pochopil, respektíve uchopil silu médií?
Spočiatku to boli ľudia Novembra, formujúca sa novinárska obec a občianska spoločnosť a, samozrejme, s blížiacimi sa prvými slobodnými voľbami v júni 1990 politické strany. Niektoré z nich sa, pochopiteľne, s túžbou udržať si nadobudnutú moc neostýchali neskôr presadiť aj také legislatívne zmeny, ktorých cieľom bolo obmedziť slobodu slova a ovládnuť médiá.
Ako prvý s tým začal Vladimír Mečiar, ako ste už spomenuli vyššie, bol to druhý zápas o slobodu slova po novembri 89...
Áno, patril k tým politikom, ktorý sa neštítili zneužiť moc médií a súčasne ich ovládnuť. Po prvýkrát sa tak stalo už v roku 1991, keď sa dostal do konfliktu s vedením Verejnosti proti násiliu (VPN), ktoré mu okrem iného vyčítalo autoritatívny prístup k politike.
Samozrejme, najvýraznejšie sa to prejavilo v období takzvaného mečiarizmu medzi rokmi 1994 až 1998, keď ovládol verejnoprávnu televíziu a snažil sa legislatívne a ekonomicky znemožniť existenciu súkromných médií.
Po mečiarizme prišlo opäť uvoľnenie, nastalo obdobie zmien, snažili sa politici zneužiť médiá aj v tých svetlejších časoch?
Toto obdobie dalo Slovensku druhú šancu na to, aby vybudovalo systém ochrany slobody slova a médií, aby sa aj politici i verejnosť naučili žiť vo svete slobodnej a kritickej žurnalistiky.
