TRNAVA. Je to pojem, značka, symbol úspechu. Trnavský spevácky zbor Cantica nova prednedávnom oslávil 55 rokov od založenia a môže sa pochváliť mnohými domácimi i zahraničnými úspechmi.
Zbormajster a dirigent GABRIEL KALAPOŠ (63) ho viedol neuveriteľných štridsať rokov a tento rok sa rozhodol, že stačí. Hlavným dôvodom bol covid. O tom, ako dospel k tomuto rozhodnutiu, na čo nikdy nezabudne i čo patrí medzi najväčšie úspechy či sklamania, nám povedal v rozhovore.
Štyridsať rokov ste viedli Canticu nova, prečo bol práve tento rok vaším posledným?
V máji tohto roku som si uvedomil, že štyridsať rokov je okrúhle výročie a je to príležitosť odovzdať dirigentskú paličku niekomu mladšiemu.
Čo bolo hlavným dôvodom?
Asi hlavným dôvodom bola pandémia covidu a dva roky nútenej prestávky v umeleckej činnosti . Treba si uvedomiť, že Cantica je kolobeh, každý rok prídu noví prváci a odídu maturanti, ale na dva roky sa to zastavilo. Dve generácie ani nenastúpili, dve generácie maturantov odišli.
Začať sme museli úplne odznova v podstate s novými spevákmi, bolo nás sotva tridsať, niekedy sa stalo, že na skúšku prišlo iba dvanásť spevákov. Vtedy som pochopil, ako veľmi covid zasiahol náš zbor. A nielen nás, ale aj mnohých ďalších.
V rozhovore sa ďalej dočítate
- prečo neboli začiatky jednoduché,
- čo zaradil medzi najväčšie úspechy zboru,
- čo ho najviac sklamalo,
- čo tajfún na letisku v Japonsku, ktorý uväznil celý zbor,
Už sa vám zbor po pandémii nepodarilo nakopnúť?
Podarilo, ale dnešnej generácii kantičiarov – česť výnimkám, nechcem im krivdiť, chýbali návyky, vzťah k samotnému zboru či jeho fungovaniu podľa mojich predstáv.
Aj sa snažili, aj pekne spievali, ale dva roky sme takmer vôbec nekoncertovali. A postaviť to znova na nohy, dosiahnuť úroveň zboru a repertoáru spred troch či piatich rokov, na to už skrátka nemám energiu. Keď som začínal, mal som 23, teraz 63 rokov, k tomu dlhoročná funkcia riaditeľa ZUŠ, práca predsedu Asociácie ZUŠ Slovenska pre Trnavský kraj, vedenie zboru Cantica nova i ďalšie aktivity. Jednoducho, pocítil som, že nastal čas na zmenu s ohľadom na budúcnosť zboru Cantica nova.
Čo časy najväčšej slávy, koľko bývalo vtedy detí v zbore?
Aj sedemdesiat, na koncerty sme jazdili v dvoch autobusoch, keď sme mali k dispozícii iba jeden, museli sme robiť sito, kto pôjde a kto nie. Dnes je tam cítiť snaha, to sa nedá súčasným mladým uprieť, ale nemá to ani zďaleka už tú energiu, čo kedysi.
Ako ste sa k tomu dostali, že ste odrazu šéfovali Cantice?
V každom prípade to bola otázka náhody. A potvrdilo sa mi, že všetko, čo sa za mladi naučíš, nikdy nevieš, kedy sa ti to zíde. Chodil som na klavír na vtedajšiu Ľudovú školu umenia a som veľmi rád, že ma moji rodičia k tomu „dokopali“, že som toto štúdium aj úspešne absolvoval.
