Na prvý pohľad je to milé a usmievavé žieňa. Bývalá fitnesska, majsterka sveta i Európy. Miluje výzvy a postupne sa z nej stala elitná ultramartónkyňa. Posledné tri roky štartovala azda na najťažších trailových pretekoch na svete PTL (La Petite Trotte à Léon).
Trasa 300 kilometrov s prevýšením 25-tisíc metrov vedie okolo masívu Mont Blancu. Preteky sú v divokej prírode, trať vedieť cez ľadovce, ferraty a čierne úseky. Okrem behu musia súťažiaci vedieť aj liezť. To všetko takmer bez spánku.
„Je to náročné fyzicky, ale ešte viac psychicky. Musím sa vyrovnať so spánkovou depriváciou, pľuzgiermi či bolesťou žalúdka. Je to extrém, ale beriem to ako privilégium,“ priznala 42-ročná SOŇA KOPČOKOVÁ.
Ako sa z profesionálnej fitnessky stala ultramartónkyňa?
Deväť rokov som bola reprezentantka v body fitness. Okolo tridsiatky som si chcela založiť rodinu, no dlhšie sa nám to nedarilo. Napokon sme si s manželom adoptovali Katrinku. Do roka sa jej narodili súrodenci - dvojičky. Z úradu nás oslovili, že by bolo fajn, keby boli deti spolu. Na dva roky sa mi zastavil svet. Občas som si z hrôzou uvedomila, že som štyri dni v jednom tričku a teplákoch. Po čase som cítila, že potrebujem systém a tréning. Začala som behávať. Najskôr som chodila na lokálne preteky, trailové behy, polmaratón. Potom mi kamarát Peťo Fijalka porozprával o ultrabehoch, ktoré mi pripadali dobrodružné. Na prvú 50-tku som nenastúpila, lebo som sa pretrénovala. Postupne som sa do toho zamilovala.
Ako to zvládate popri troch deťoch?
Chce to veľkú disciplínu a plánovanie. Neustále si pozerám kalendár, kde čo môžem pichnúť. A keď som v pracovnom procese, musím skoro stávať, aj o štvrtej ráno. Idem si zabehať, potom odveziem deti do školy, idem do roboty ako fitness trénerka a popritom si zacvičím. Keďže robím extrémne dlhé behy, dávam si tréningové bloky, v ktorých na pár dní odídem na hory a tam idem od rána do večera.
Cestu hrdinov SNP prebehla v rekordnom čase. V hlave má aj zimný prechod 765 kilometrov Čítajte V júni 2021 ste prebehli Cestu hrdinov SNP z Dukly po Devín v rekordnom čase (11 dní, 15 hodín a 30 minút), bez podpory a s jediným batohom. To bol prvý výrazný míľnik?
To už som bola rozbehnutá v dlhých tratiach. Začala som 50-tkami, neskôr 100-kami. Potom som zistila, že na Slovensku je ultrabežecká liga, ktorú som prvý rok medzi ženami vyhrala, druhý som skončila druhá. Viac ma bavili technické preteky. Na Cestu hrdinov som mala ísť najskôr s babou, ktorá ju prešla pred rokom, ale ona chcela ísť naľahko bežecky, mať obytné auto, kde by sa o ňu starali kamaráti. Ja som si chcela poradiť sama, bez akejkoľvek pomoci. Odvážila som sa ísť do toho sama. To, že som to zvládla, bol veľký životný zlom.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako zvládla 300-kilometrové preteky s prevýšením 25-tisíc metrov
- kedy mala počas pretekov najväčší strach o život,
- čo konzumuje a prečo musí vypiť pol litra vody za hodinu,
- ako dokáže šesť dní vydržať s jeden či dvoma hodinami spánku denne,
- o halucináciách, fatamorgánach i Marylin Monroe s prekríženými nohami
- o bolesti žalúdka, pľuzgieroch a spánkovej deprivácii,
- ako to zvláda finančne a aké sú jej ďalšie výzvy.
Nad čím rozmýšľate počas dlhých dní?
Ľudia sa ma pýtajú, či sa nenudím. Tým, že idem sama za seba, neustále musím aktualizovať svoj stav, či dosť jem, pijem, sledovať trasu, terén. Veľa času mám v hlave úplne bielo. Je to ako meditácia. Občas rozmýšľam nad ľuďmi, ktorých mám rada. V živote riešime milión vecí – účty, auto, deti, úlohy, práca. Na pretekoch riešim len seba. Je to taká mentálna dovolenka.
Čo všetko musí zvládať kvalitná ultramartónkyňa?
Behanie je nutná podmienka. Musíte mať natankované v aute, aby ste ho naštartovali. Okrem toho si musíte vedieť manažovať všetky veci. Stačí, že len raz niečo podceníte, premoknete a dostanete sa do hypotermie, ktorú už nerozchodíte. Aj keď ste ľahko dehydrovaný, môžete začať vracať, rozhodí sa vám vnútorné prostredie a je koniec.
