hotelov, s tým naozaj nemá nič spoločné. Od detstva ho však sprevádzajú dve veľké záľuby. Jednou z nich je, že už odmalička nachádzal čaro v dobrodružných knihách a prenikal do pirátskych i historických príbehov. Druhá, ktorá mu prirástla k srdcu a ostala dodnes, je dedičstvom po jeho starom otcovi – umeleckom rezbárovi, pretože aj E. Leuka fascinuje práca s drevom.
Podľa predlohy zvykol vyrábať malé kostolíky i rôzne ozdobné dekoračné predmety, ktoré nakoniec buď predal alebo daroval. Najväčším a jediným skvostom, ktorý mu však ostal doma, je detailne prepracovaný model dvojsťažňovej brigy.
„Hlavným podnetom, prečo som sa dal do tejto náročnej práce boli dve publikácie, odkiaľ som získal informácie o známom pirátskom kapitánovi a tiež aj plán na zhotovenie makety jeho bájnej lode,“ povedal. Kniha Pirátski králi, kráľovskí piráti a ich kapitáni a publikácia Slávne plachetnice ho natoľko zaujali, že bolo nemysliteľné, aby toto svedectvo neprerozprával svojím umeleckým dielom aj ostatným.
„Materiály o slovenskom pôvode niekdajšieho krutého piráta sú pravé a majú ich aj vo francúzskom námornom múzeu v Paríži. Okrem iného pojednávajú aj o výpovediach jeho pirátskych druhov pri mučení, ktorí ostali potom, čo ich po niekoľkých rokoch páchania neuveriteľných zločinov zajali anglickí vojaci,“ vysvetľoval. Podľa E. Leuka tomu môžu naši ľudia len ťažko uveriť, nakoľko sme nikdy nemali more a táto história je pre nás stará a vzdialená.
Krutý Vavro Brezina zo Šintavy známy ako Ollonais
„Pravé meno tohto kapitána bolo pôvodne Vavro Brezina. Potom, čo prevzal svoje francúzske pirátske meno, bol známy ako Ollonais. Pochádzal zo Szintay. V tom čase bolo naše územie okupované Turkami, predtým Tatármi, a tento názov niesla práve neďaleká dedina za Váhom – Šintava. V roku 1468 sa dostal ako pomocník obchodníka do tureckého Istanbulu. Asi bol dobrodružnej povahy, lebo už v mladom veku sa dal najať ako plavčík na francúzsku obchodnú loď,“ porozprával nám E. Leuko.
Neskôr na lodi vypukla vzbura a posádka sa postavila proti kapitánovi a prvému dôstojníkovi. Po jej potlačení uvrhli Ollonaisa aj spolu s ostatnými povstalcami na galeje na jeden z francúzskych ostrovov. Odtiaľ sa mu aj spolu s niekoľkými trestancami podarilo utiecť. V prístave Marseille šikovne ukoristili dvojsťažňovú brigu – Royal Caroline, ktorá bola vyrobená v polovici 15. storočia v anglických dokoch v Doveri.
„Predstavte si jej parametre. Bola dlhá 43 metrov a široká 6 metrov. Plavila sa rýchlosťou 16 až 22 uzlov a jej výstroj tvorilo desať diel, funtové kovové gule, kartáče a ručné palné zbrane,“ nadchýňa sa modelár. Tie sa v miniatúrnej podobe nachádzajú aj na modely, na ktorom pracoval od marca do júla tohto roku. Spolu okolo 250 hodín, pričom ju stihol aj tri krát prerobiť.
Royal Caroline neskôr padla do rúk krutému kapitánovi, ktorý dal celú posádku vyvraždiť. Premenoval ju po svojom a nazval ju Sajtan, čo v preklade znamená „diabol“. So svojimi ľuďmi niekoľko rokov vyčíňali po celom Karibiku. Lúpili, napádali iné lode, vypaľovali pobrežné osady, vraždili deti i ženy, pričom ich najväčším úspechom boli úlovky drahokamov, zlata, striebra a iných drahocenností.
E. Leuko sa dočítal sa, že v tom čase boli síce aj dobrí pirátski kapitáni, ale boli aj veľmi zlí. Ollonais patril k tým najkrutejším a bol skutočne surový. Ak sa domnievame, že na jeho pirátskej lodi sa nachádzali aj ženy, podľa E. Leuka sa mýlime. „To nie je pravda, žena bola pre nich nešťastím. Ak ju alebo kohokoľvek iného zajali, na lodi neostal dlho a pravdu povediac ho čakal ťažký osud. Jednou zo známych a obľúbených pirátskych zábaviek bolo utopenie obete. Z jednej strany lode vyčnievala lávka nad vody oceánu. Samozrejme, že sa plávajúca loď na vlnách hojdala. Predstavte si, ako po nej len mohol zajatec kráčať, navyše, ak mal zaviazané oči. Ak prešiel asi po osem metrovej rozknísanej lávke na jej koniec a späť, pustili ho na slobodu, no väčšina obetí však skončila bezmocným pádom do hĺbok nekonečného mora.
Výboje, vypaľovanie a potápanie bez svedkov
Napadnuté lode piráti najprv vyrabovali, potom zapálili a potopili, aby nemali svedkov. Podľa spôsobu nárazu výbojne pirátskej lode do obetnej by sa dalo zistiť, akú mala stavbu a vypátralo by sa, o akú loď išlo. Piráti však boli prefíkaní. Používali obratné manévrovanie abordáže či taranovania. „Možno si to predstaviť tak, že jedna loď sa napríklad plavila vodorovne, kým druhá nepriateľská do nej kolmo narazila a následne ju ťažko poškodila. Takúto bojovú techniku poznali už starí Rimania a neskôr ju využívali aj počas prvej svetovej vojny,“ opísal E. Leuko Ollonaisove dobyvačné spôsoby.
Po niekoľkých rokoch krvavého lúpenia a vraždenia, v ktorom hodnota ľudského života nemala žiadnu cenu, si pri Tortuge – Korytnačom ostrove na dvojsťažňovú brigu Sajtan počkali dve anglické vojnové fregaty. Boli to 24- delové lode v presile, ktoré však skoro neuspeli. Ollonais pri tomto námornom boji jednu fregatu potopil a druhú ťažko poškodil. Nebyť toho, že mu na kapitánskom mostíku delová guľa odtrhla hlavu, by bol potopil aj tú druhú. Aspoň tak to píšu v dobových materiáloch.
Osmich pirátov, čo ostali nažive, vojaci zajali. Potom loď zapálili a potopili. Predtým než krutých pirátov obesili, im najprv odrezali nos, uši, vypichli oči a mučili. Ich výpovede sa zachovali a dostali do archívov. A ako sa vlastne Ollonais alias Diabol mohol dostať až do Istanbulu?
Osud nebezpečnej lode
E. Leuko ovláda celú Brezinovu históriu: „V tom čase sa veľa obchodovalo. Cez naše i susedné územia viedli cesty takmer do celej vtedajšej Európy. Obchodníci kupovali a ďalej predávali svoje tovary ako súkno, látky, víno či solené ryby naložené v sudoch. U nás bola známa aj česká obchodná cesta, ktorá viedla okolo strážnych hradov a zámkov. Preto nebolo ani pre obchodného pomocníka Vavra Brezinu obzvlášť náročné, aby sa dostal tam, kde sa napokon združovali zlodeji, otrokári či dobrodruhovia do rôznych pirátskych bánd.
Čo ich však viedlo k takýmto výčinom, je dnes už ťažko určiť. Modelár sa však snaží, aby ani táto časť histórie neupadla do zabudnutia. Ak je pravdivá, jeho unikátna maketa lode bude ďalším svedectvom. Vytváral ju podobným spôsobom ako sa niekedy stavali tie veľké v lodných dokoch. „Podľa materiálov som si najprv s pravítkom vymeral plánik. Postaral som sa o základnú kostru a potom som dodával latky. Pri práci som použil modelársku vŕtačku s adaptérmi a asi 50 skrutiek. Tie však neuvidíte ani keby ste chceli, lebo sú ukryté,“ zasmial sa.
Podľa neho je táto dvojsťažňová briga Sajtan unikátom, keďže o nej nevie veľa ľudí. „Na Slovensku určite a možno aj vo svete, lebo modelári sa väčšinou zameriavajú na makety inej známej lode - Golden Hint (Zlatú laň), ktorá patrila ďalšiemu slávnemu anglickému pirátovi. To sú však už iné dejiny,“ žmurkol na svoju brigu, ktorej vietor vonku fúkal do plachiet a srdečne dodal: „Asi by som ju nedal za nič na svete, ale budem rád, keď sa na nej svojimi pohľadmi pokochajú aj iní“.
Petra Nagyová
