Rozhovor vznikol v rámci prílohy DEDINSKÝ FUTBAL, ktorá vyšla 26. augusta v celoslovenskej sieti MY novín.
Futbalovú kariéru začal v Šenkviciach odkiaľ prestúpil do Cífera za päť futbalových lôpt. V sedemnástich sa stal hráčom FC Spartak Trnava, ktorý zaňho zaplatil 250-tisíc korún. Na Slovensku hrával aj v Trenčíne, v Banskej Bystrici a v Žiline, s ktorou získal majstrovský titul.
Najlepšie futbalové roky zažil v Dukle Praha. Hoci profesionálnu kariéru ukončil v 34 rokoch, aj po štyridsiatke hráva v nižších súťažiach. Momentálne je hrajúcim trénerom ŠK Báhoň v 6. lige. Jeho poznávacím znakom bola vždy delová strela.
"Keď som prišiel zo školy, hodil som tašku do kúta, zobral loptu a išiel na ihrisko. Súčasné deti to nerobia. Chlapci sú naučení, že všetko, čo musia spraviť pre futbal, je prísť na ihrisko," načrtol IVAN LIETAVA.
Čo vás motivuje, že aj po štyridsiatke hráte stále futbal?
Je to silný zvyk. Neviem si predstaviť, že by som už vôbec nehral súťažný futbal. Aj keď to už nie je, že musím, ale skôr, že stále chcem.
Neviem si predstaviť, že by som už len stál alebo sedel na striedačke. Futbal je pre mňa návykový.
Ivan Lietava
Počas profesionálnej kariéry hrával Ivan Lietava v jedenástich kluboch - päť na Slovensku (Trnava, Trenčín, Banská Bystrica, Žilina a Skalica), tri v Českej republike (Dukla Praha, Sigma Olomouc a Bohemians Praha 1905), dva v Turecku (Denizlispor a Konyaspor) a jeden na Ukrajine (Vorskla Poltava). Spolu odohral 325 zápasov a zaznamenal 76 gólov. Neskôr hrával v rakúskych nižších súťažiach a na Slovensku za Igram, Cífer a Báhoň.
Cítite sa viac hráčom alebo trénerom?
Je to päťdesiat na päťdesiat. Tým, že trénujem okrem seniorov aj deti, skôr sa pripájam k trénovaniu. Opakujem však, je nemožné, aby som si na zápas nezobral aj kopačky.
Nie je zložité pre trénera Lietavu vystriedať hráča Lietavu?
Vôbec nie. Každý by mal mať nejakú sebareflexiu a povedať si, že keď to nejde, tak to nejde. Nemám problém zísť z ihriska, keď vidím, že mužstvu nepomáham a mal by tam ísť niekto iný. Nemá význam, aby som zo seba robil nejakého šaša.
Keď sa cítim dobre, idem na ihrisko, ale keď niečo nefunguje, nemám problém nenastúpiť, nieto sa ešte vystriedať.
V čom je náročné byť hrajúcim trénerom?
Je náročné hodnotiť zápas z ihriska, keď som naplno zapojený do hry.
Mám však na striedačke asistenta, ktorý počas zápasu dáva pokyny a rozhoduje aj o tom, kto pôjde striedať.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- Čo podľa neho patrí bezpodmienečne ku koloritu dedinského futbalu,
- jeho typickým znakom je delová strela. Mal ju už od detstva alebo ju musel trénovať,
- aké to bolo, keď v sedemnástich prestúpil z dediny do Spartaku Trnava,
- prečo sa po profesionálnej kariére preňho nebolo zložité zaradiť do bežného života.
Prečo ste profesionálnu kariéru ukončili už v 34 rokoch?
Mal som už toho dosť. Neboli v tom zranenia, ale skôr veci, ktoré ma už obmedzovali. Napríklad cestovanie. Profesionálnu kariéru som končil v Skalici, kam som každý deň cestoval.
Hodinu tam, hodinu späť. Už ma to nebavilo. Do toho prišla aj rodina, stal som sa otcom a futbal už nebol pre mňa prioritou.
Počas profesionálnej kariéry ste mali spoluhráčov, ktorí sa živili futbalom. Aké to bolo zrazu hrať s chalanmi, ktorí ho berú len zo zábavy?
To bol najhorší skok. Bral som futbal vážne a myslel som si, že keď môžem ja, môžu aj oni.
