TRNAVA. Dvojica Slovákov, Trnavčan Peter Trnka a Jakub Bezeg zo Zborova nad Bystricou odleteli ešte začiatkom júna do ďalekého Pakistanu. Potichu a bez sponzorov.
Na známu osemtisícovku mieria ďalší Slováci, potichu a bez sponzorov Čítajte V pohorí Karakoram sa pokúsili zdolať dvanástu najvyššiu horu sveta, 8047 metrov vysoký Broad Peak. Ako sa im viedlo, aké životné múdrosti si tam hore v riedkom vzduchu uvedomil, aký najkrajší zážitok i najhorší pocit zažil a viac nám porozprával jeden z dvojice, PETER TRNKA.
Ste doma, obaja živí a zdraví. Čo viac si priať?
Veru nič, som rád, že som doma s manželkou a deťmi. Zo začiatku som to príliš neriešil, ale neskôr v basecampe, keď sme čakali na dobré počasie, si začne človek viac a viac prezerať fotky rodiny a čítať dookola správy od nich a čím bol bližšie termín odchodu, tým viac som sa naň tešil. Hovorím možno ako starý „foter“, ale fakt mi tam chýbali.
Čo cesta z Európy do basecampu pod Broad Peakom, najprv ste leteli, potom sa presúvali džípom, neskôr už po svojich. Bolo to isto náročné...
Pristáli sme v Islamabade, ďalším lietadlom sa presunuli do Skardu a odtiaľ na džípe do Ascole a z nej už po svojich asi deväťdesiat kilometrov do základného tábora.
Dokonale sme sa aklimatizovali aj na jedlo a kultúru, cesta bola veľmi príjemná s neskutočnými výhľadmi. Ten presun zo Skardy až po základný tábor zabezpečovala spoločnosť KTP - Karakoram tour Pakistan, ktorej sme za to zaplatili. Aj s povolením na výstup to bolo sedemtisíc dolárov. Zo základného tábora vyššie sme už išli sólo.
Je niečo, čo by ste odporučili ešte pred odchodom z civilizácie?
V Skardu sú veľmi dobre vybavené obchody s horolezeckým vybavením, oblečením, skrátka, všetkým, čo tam hore potrebujete. Dokonca, viete si tu topánky či oblečenie iba prenajať.
Po príchode im ho vrátite. Osvedčil sa nám dokúpiť nejaké sladené nápoje a džús, džús má predsa každý rád.
Čo prvé dojmy po príchode do základného tábora? Hneď vedľa je aj legendárna K2...
Prvé, čo mi napadlo, že tamojšie hory sú také vysoké, že aj nebo je pre ne malé. Filmy, fotky, podcasty, keď vidíte K2 naživo, cítite zimomriavky z toho, aká je v skutočnosti obrovská. Je to monument.
Základný tábor pod Broad Peakom bol super vybavený, bola tu elektrická centrála na dobíjanie telefónov, navigácií, sú tu dokonca solárne panely, na ktoré bola napojená anténa a chytali sme tam vďaka tomu aj internetový signál. Tak som sa s rodinou mohol spojiť cez videohovor. Ak nebolo zamračené.
Mali ste obavy z výstupu, keď ste prišli do tábora a hora stála priamo pred vami?
Nie, vôbec. Prvé výstupy boli o aklimatizácii. V basekempe (4825 metrov nad morom) sme boli zhruba vo výške nášho, myslím európskeho, Mt. Blancu.
Po pár dňoch po príchode sme išli do prvého výškového tábora (5669 metrov nad morom), kde sme ťahali celú výbavu, teda stan, spacák, karimatku, kuchyňu, jedlo, skrátka všetko. Dohromady asi 15 kilogramov.
Cesta poriadne preverila najmä mňa, bol som trocha oťapený z výšky. Jakub prišiel oveľa skôr a už robil miesto pod stan. Postavili sme ho, uvarili jedlo a išli spať. Tam hore je všetko zrazu spomalené, všetko vám trvá dlhšie.
Nakoniec sme tam prespali dve noci a potom sa vydali do druhého tábora (6196 metrov nad morom). Ten výstup bol za mňa už jednoduchší ako do jednotky. Aj zaujímavejší. V dvojke sme prespali, na ďalší deň zamierili dole do basekempu.
Tam ste zregenerovali a čakali na vrcholový útok?
Ešte nie, pokračovali sme v aklimatizácii. Problém začal byť môj žalúdok, hore som počas predchádzajúcich dní málo jedol, scvrkol sa mi, nevedel som do seba nič dostať, žiadne jedlo. Iba klobásu.
Chýbala mi energia, počas troch dní som sa nedal na sto percent dokopy. Aj keď som už jedol viac. Tak sme zostali ešte v základnom tábore. Potom som sa dal dokopy, prišlo okno, ale iba nakrátko. Vyrazili sme zbalení hore, ale dozvedeli sme sa od ostatných, že všetci schádzajú dole. Blížilo sa sneženie. Potom prišlo nie najhoršie počasie, tak sme to skúsili znova, už som sa cítil oveľa lepšie.
Kam ste sa až dostali?
Začínali sme zo základného tábora priamo do druhého výškového, tam sme strávili noc a sedem hodín stúpali do tretieho vo výške 7 006 metrov nad morom. Mal som aj krízu, som už chcel otočiť, ale nakoniec za podpory svojho parťáka som to zvládol.
Najkrajší pocit?
Keď som sa v stane v treťom výškovom tábore vyzul z topánok. Bolo to náročné, v sedemtisíc metroch nad morom už cítite, že ste o hodne vyššie, než ste zvyknutí. Výhľady boli ešte úžasnejšie.
Prespali sme noc, krátko po polnoci začal Kubo variť polievku, najedli sme sa. Počasie nebolo ideálne už počas výstupu do „trojky“. Fučalo, bolo zatiahnuté. Keď sme sa zobudili, navyše snežilo. Do rána stihlo napadnúť asi do pol metra prašanu. Po zvážení všetkých pre a proti, sme sa rozhodli zostúpiť do základného tábora.
