Knihu JELENIA HLAVA napísal a ilustroval Filip Horník. Známy slovenský ilustrátor a grafický dizajnér žije v Smoleniciach. Okolie a atmosféra vinárskeho mestečka ho inšpirovali k napísaniu príbehu, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Artis Omnis a ihneď zaujal čitateľskú verejnosť.
Nekonečným dubovým lesom kráča tichá postava. Putujúci mních - pisár v kráľovských službách smeruje k vinárskej osade pod kopcom, ktorý miestni nazývajú Jelenia hlava. Navonok pôsobí tento kút krajiny pokojne, či dokonca ospalo, no ako sa ukáže, pod slamenými strechami ukrýva plač a hrozivé tajomstvá. Odrezané od sveta sú totiž rodiny vinárskych majstrov rok čo rok vystavené hrozbe rituálnych vrážd. Kto bude ďalšou obeťou? A podarí sa učencovi v habite rozlúsknuť tieto nevysvetliteľné udalosti?
Ako sa z ilustrátora stane spisovateľ? Čo vás viedlo k napísaniu knihy?
Túžba rozprávať príbeh. Ako autor ilustrácií sa pri knižných dielach stávam prekladateľom slovných myšlienok do obrazovej podoby. Zachcelo sa mi vyskúšať si úlohu autora textu. Jedného večera som dostal ohromnú chuť porozprávať príbeh, ktorý bude mať viac dimenzií ako tie, ktoré sú viditeľné okom. Každá kapitola sa však začína aj ilustráciou. No nie je to bežný obrázok, ktorý opisuje dej príbehu, ale šifra, ktorú má čitateľ po prečítaní kapitoly rozlúštiť.
Príbeh sa odohráva niekde pod Malými Karpatmi - to je miesto, kde vy sám žijete. Vychádzate teda z konkrétnych reálií?
Áno. Miesta, ktoré spomínam v príbehu, sú skutočné. Kopce, hoci inak pomenované, sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti môjho rodiska. Samotný názov knihy Jelenia hlava je zložený z dvoch kopcov stojacich neďaleko od seba - Jelení vrch a Konská hlava. Páčila sa mi predstava, že by som do názvu zašifroval skutočný bod, ktorý bude môcť čitateľ po prečítaní navštíviť. Ak sa tam náhodou niekto vyberie, pochopí, prečo píšem napríklad o duboch, ktoré pripomínajú skôr ľudské sochy. Vytvorili ich strmé zrázy v kombinácií s prudkými vetrami.
Inšpirovala vás aj nejaká miestna legenda či historická postava?
Áno. Molpír, známe halštatské hradisko z doby železnej, je známe svojou brutálnou minulosťou. Pri archeologických výskumoch tu prišlo k objaveniu obetiska. O ľuďoch z tejto lokality vieme, že boli mierumilovní a živili sa výrobou keramiky, ktorou je kopec doslova posiaty. Bolo teda prekvapením, keď sa na mieste našli lebky oddelené od tela, zvyšky kostí roztrúsené medzi obydliami či obradné idoly. Je záhadou, prečo sa komunita žijúca na tomto území uchýlila k rituálnym obetám, či možno dokonca ku kanibalizmu. Môj príbeh nesiaha tak hlboko do minulosti. Rozhodol som sa vsadiť ho do obdobia stredoveku. No odrazil som sa od tajomstva, ktoré táto osada toľké roky ukrývala.
Dej knihy sa teda odohráva v stredoveku. Máte k tomuto obdobiu špeciálny vzťah?
Pri slove stredovek mi vždy napadne obraz od Hieronyma Boscha Posledný súd. Je to nádherná metafora stredovekého sveta. Náboženstvo a nadprirodzené obrazy sa tu miešajú s fragmentmi bežného života. Nebesá a peklo. Večný zápas dobra so zlom. Človek je kdesi uprostred, lapený do pasce času, čakajúci na rozsudok, ktorý príde vždy na konci života. Je to možno smiešna predstava, no zrozumiteľná. Návrat do stredoveku je pre mňa snahou porozumieť a stratiť sa zároveň. Symbolika, ktorá je pre toto obdobie taká dôležitá, je bohatou vyjadrovacou paletou. V správnom kontexte teda môže znamenať jeden znak mnoho vecí. Pri správnej interpretácii sa človek dozvie zašifrovanú správu alebo pochopí biblické dielo.
Dôležitými kulisami v príbehu je aj samotné vinárske prostredie, spracovanie či konzumácia vína. To je činnosť, ktorá je s ľuďmi v tejto oblasti neodmysliteľne spätá...
Malokarpatská oblasť je známa svojou vinárskou históriou. Tá vraj s prižmúrením oka siaha až do Rímskej ríše. Rovnako je spojená s kolonizátorskou činnosťou západných národov. Veľmi ma baví predstava prvej vínnej révy, ktorá bola zasadená na úpätí našich kopcov. A samotné vinárstvo, to je hotová alchýmia. Tajomstvo premeny hroznovej šťavy na nápoj, ktorý dodáva guráž, vyvoláva bohov tvorivosti, alebo prebúdza nehu v drsných chlapoch. Víno muselo našim prvým vinohradníkom pripadať ako zázračný nápoj. A tak je to hádam až dodnes.
Čiže čitatelia sa z knihy dozvedia aj veľa nových informácií o tomto regióne.
Áno, v knihe sú malé vsuvky týkajúce sa vinohradníckeho remesla či zaujímavostí nášho regiónu. Napriek tomu, že kniha je historickou fikciou, aj tu som vychádzal z reálií. Histórii sa venujem iba amatérsky, no občas natrafím na informáciu, ktorú musím posunúť ďalej.
Knihu ste si aj sám ilustrovali. Na čo ste pri tom kládli dôraz?
Ilustrácie majú pôsobiť, akoby ich kreslila hlavná postava - Pisár. Ten je učencom mníšskeho rádu a študentom školy iluminácie. Keďže sa príbeh odohráva v stredoveku, snažil som sa, aby aj charakter kresieb štýlovo zodpovedal tomuto obdobiu. Ilustrácie však nie sú iba vizuálnym sprievodcom textu. Pri konštruktívnej dedukcii sa čitateľ naučí rozpoznávať symboly ukryté v obrázkoch.
Dá sa teda povedať, že pri knihe ste považovali za dôležitú aj jej vizuálnu stránku...
Určite. Roky práce v knižnom priemysle ma naučili, že obálka predáva. Vizuálne a typografické experimenty či krásne farebné obaly som však nahradil decentnou strohosťou. Snažil som sa dopriať potenciálnemu čitateľovi vizuálny odpočinok. V rovnakom duchu sú aj ilustrácie a trúfam si povedať, že aj text. Mojou snahou bolo vytvoriť dielo, ktoré je zaujímavé a zrozumiteľné aj bez prehnaného prikrášľovania.
Pre akú skupinu čitateľov by ste svoju knihu odporučili?
Kniha je určená všetkým ľuďom, pre ktorých je dôležitá atmosféra. Snažil som sa opísať prostredie viac ako čokoľvek iné práve kvôli tomu, aby sa čo najviac ponorili do príbehu a doby, ktorá je nenávratne preč. Melanchólia sa stáva podstatnou časťou môjho textu. Kniha však nie je smutná. Čitateľ si v nej prejde množstvom pocitov, ktoré ho, dúfam, ľudsky pohnú.
