TRNAVA. Na otvorení výstavy v synagóge nechýbala ani bytostná maliarka Patrícia Koyšová. Do Trnavy priniesla aj svoj nadrozmerný obraz s názvom NO END, ktorý sa stal akýmsi duchovným centrom celej expozície. Aj o tom, ako vníma spoluprácu so sochárom, s ktorým sa nikdy doteraz nestretla, nám prezradila v rozhovore.
Ako vnímate spojenie so sochárom Mariánom Strakom?
Mariánovu tvorbu som doteraz poznala iba z reprodukcií, naživo som nevidela jeho sochy osobne. Tento náš dialóg, maliarky a sochára, som mala možnosť uzrieť až pár dní pred otvorením výstavy. Vznikali samostatne v ateliéroch, v Košiciach a v Bratislave, do Trnavy sme priviezli hotové veci. Hodnotím to veľmi dobre, mám pocit, že obrazy a objekty navzájom spolu komunikujú. Veľmi vydarené spojenie, kurátor rozhodol správne.
Čo váš dominantný obraz No End? Udáva tón celej výstave...
Obraz som dokončila asi pred desiatimi rokmi a stále je aktuálny. Názvy používam najradšej otvorené, imagináciu by sme mali nechať pre diváka. To je pre mňa dôležité.
V synagóge vystavujú autori, ktorí radi pracujú s náhodou Čítajte Náhoda, používate ju často pri tvorení?
Náhoda je na začiatku každej série, samotná maľba je pre mňa ten moment, keď sa to deje. Je to pre mňa taký vnútorný „battle“ (z anglického prekladu boj, poznámka autora), čo v danom momente, stave dám, či viem, čo použiť, kedy skončiť, kedy je dielo hotové. Takže náhoda zohráva v mojej tvorbe dôležitú úlohu vždy na začiatku. A potom ju už vedome smerujem a pracujem s ňou. Nie som autor, ktorý má dopredu premyslené kroky, skôr viem na ne postupne reagovať.
Stretávate sa aj v bežnom živote s náhodou?
Každý deň je vlastne náhoda. Za dosť podstatnú považujem otvorenosť mysle. Je dôležité otvoriť sa tomu, čo nevieme, a nebáť sa toho. Sme zamotaní do plánovania budúcnosti, ale každý by si mal zachovať istú mieru otvorenosti, aby zažíval stále nové veci a dokázali ho prekvapiť.
O autorke
Patrícia Koyšová (1985) vo svojej tvorbe programovo skúma možnosti nových maliarskych techník. Bádanie v oblasti špecifík vyplývajúcich z použitých nástrojov pri vytváraní obrazu sama nazýva „Laboratóriom“. Už vo svojej teoretickej diplomovej práci si kládla otázku, či je v dnešnej dobe ešte vôbec možné prísť s novou autorskou maliarskou technikou. Táto otázka ju sprevádza aj naďalej a rozširuje ju aj na svoje experimenty s trojrozmernými realizáciami. Obrazy, ktoré maľuje za pomoci kompresora, lakovníckej a ofukovacej pištole či stierky, sú vo výsledku abstraktnými kompozíciami so silným vizuálnym účinkom.
