TRNAVA. Sám seba označil za amatérskeho horolezca či nadšenca hôr a prírody. Peter Trnka z Trnavy už roky pracuje ako elektrikár veľmi vysokého napätia vo Švajčiarsku, rodinu má na Slovensku, pravidelne za ňou chodí, prípadne manželka a dve deti jazdia za ním.
Trnavčan Peter Trnka v teréne. (zdroj: archív (JB))Vášeň pre hory v sebe objavil asi desať rokov dozadu, dovtedy bol vyznávačom klubov, koncertov, akcií, ako bubeník fungoval vo viacerých hudobných kapelách.
Trnka sa so spolulezcom Jakubom Bezegom zo Zborova nad Bystricou pokúsia už onedlho dosiahnuť dvanásty najvyšší vrchol našej planéty, 8047 metrov vysoký Broad Peak v pohorí Karakoram.
Koľko taký výstup stojí, ako dlho sa pripravovali a čo mu najviac pomohlo, nám prezradil v rozhovore.
Sledovali ste naše dve krajanky, ktorým sa tento rok podaril výstup na Mount Everest?
Samozrejme, držali sme im palce. A s Jakubom si hovoríme, že ak sa podarí zdolať aj nám Broad Peak, tak Slovensko bude mať dosiahnuté slušný počet osemtisícoviek tento rok.
Horám ste prepadli pred asi desiatimi rokmi, čo všetko sa vám za ten čas podarilo vyliezť?
Priznám sa, že preto, že pracujem vo Švajčiarsku, väčšinou to boli alpské vrcholy. V Tatrách nemám takmer nič polozené, maximálne v zime rád chodím liezť ľadopády. Z tých alpských uvediem Mont Blanc, Matterhorn, Dom, Dufourspitze a mnohé ďalšie.
Štyri šťavnaté dni za štyri stovky s vrcholmi nad štyritisíc metrov (reportáž) Čítajte V zahraničí som liezol v Južnej Amerike, konkrétne v Peru. Dvakrát neznáme kopce nad 5500 metrov, pokúsili sme sa aj o šesťtisícovku, známy Huascarán (6768 metrov), ktorý je najvyšším vrcholom Peru. Tam sme sa však museli pre zdravotnú indispozíciu jedného z členov výpravy otočiť, vrchol sme vtedy nedosiahli.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste teraz zamierili oveľa vyššie?
Človek je zvedavý tvor, chce zisťovať, objavovať, skúmať nové veci. Aj my sme sa rozhodli, že chceme vyskúšať, ako budeme fungovať vo výške nad osem tisíc nad morom.
Prečo práve Broad Peak?
V podstate, je to jedna z tých bezpečnejších osemtisícoviek, nie sú tam technické úseky, viac-menej tam iba kráčaš. Mnohí, čo absolvovali výstup, to označili za strmšiu zjazdovku. Samozrejme, slovo bezpečný je v takýchto výškach veľmi relatívny pojem. A vybrali sme si aj podľa toho, že je v blízkosti legendárnej K2, takže si túto ikonickú horu prezrieme zblízka. Vzdušnou čiarou sú od seba vzdialené iba niekoľko kilometrov.
Ako dlho ste sa na neho pripravovali?
Vyše roka, intenzívne posledného polroka. Veľmi pomohli podcasty, tým, že veľa cestujem medzi Slovenskom a Švajčiarskom, mám v aute dostatok času, tak som ich pravidelne počúval. Tam som sa od skúsených himalájistov dozvedel, čo tam hore funguje a čo nie. Kolega je v kontakte aj s Petrom Hámorom, ktorý nám ochotne o všetkom porozprával, o tom kde, kedy, čo je tam najlepšie, kde postaviť stan, kde treba čo očakávať, čomu sa vyhnúť a ďalšie.
A čo tam teda funguje?
Mnohí hovorili o plávaní, ale väčšina najväčší prínos prikladala behu a chôdzi do kopca so záťažou. A ešte posilňovňu. Takže ako prvé, som si kúpil permanentku. Treba posilniť ruky, ramená a stred tela. Takže som kombinoval beh a činky a cez víkendy liezol po horách, prípadne, kúpil som si vak na vodu a chodil som k rieke, kde som ho naplnil a polieval som kvetinky o tristo-štyristo výškových metrov vyššie.
Šesť dní som vždy po práci makal, jeden deň som si nechával na regeneráciu. Telo musí byť pripravené na obrovskú záťaž, treba preto natrénovať výdrž a kondíciu. Ale či to vôbec k niečomu bolo, zistím až na mieste.
Mnohí na takéto vrcholy bez sponzorov nechodia? Prečo idete tak potichu?
Ani nám to nenapadlo. Je to koníček, šporil som si na to, nie som veľmi ten typ. Robím to, pretože ma to baví a nie preto, aby som sa hore pre niekoho fotil s vlajkou či logom firmy. Pohyb v horách nerobím za „prachy“, robí mi to skrátka radosť.
