Článok pokračuje pod video reklamou
ú opevnenú stavbu, ktorá mala presne určené pravidlá svojho postavenia. Dnes je známa pod názvom rondel.
Podľa Juraja Pavúka z nitrianskeho Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied táto stavba existovala už oveľa skôr. Postavili ju asi o dve tisíc rokov skôr ako známy Stonehenge. Obdobie neskorého neolitu bolo na území západného Slovenska charakteristické tiež výskytom keramiky s rytým a maľovaným ornamentom. Preto sa táto kultúra nazýva aj lengyelská. Ale vráťme sa späť k bučianskemu rondelu. Stanislav Vidlička, ktorý sa ním podrobnejšie zaoberá, pre MY-Trnavské noviny prezradil, že „túto stavbu tvorili dve sústredené kruhové priekopy s hĺbkou viac než dva metre a zvnútra palisádová ohrada vypletaná prútím a vymazanou hlinou“ .
Podľa výskumov boli palisáda i priekopy na štyroch stranách prerušené a vytvárali štyri brány do areálu. J. Pavúk však ako zaujímavosť uviedol, že „na rozdiel od iných rondelov ten bučiansky nemal svoje vchody orientované podľa štyroch svetových strán, ale tieto brány boli postavené proti sebe“.
A načo rondel vlastne slúžil? Podľa Vladimíra Karlovského z Hvezdárne a planetária v Hlohovci mohol byť používaný ako slnečné a mesačné observatóriom. Veľmi pravdepodobne mohol byť nápomocný pri určovaní slnovratov, pozorovaní Slnka a Mesiaca pri ich východoch a západoch.
„Rondel bol orientovaný na vrch Záruby. Dokázalo sa, že Mesiac tam zapadá raz za 18,6 roka, zato Slnko dvakrát do roka, a to 13. mája a 1. augusta. Keby ste sa v tých dňoch postavili na kopanice smerom k tomuto vrchu, videli by ste ako tam zapadá Slnko,“ poznamenal J. Pavúk. Nám síce dátum 13. máj nič zvláštne nehovorí, pre obyvateľov žijúcich v osade okolo bučianskeho rondelu však mohol znamenať začatie jarných prác. „Asi vedeli kedy siať. V novembri zase začínali so sejbou ozimnej pšenice,“ dodal. Odôvodnil to tým, že v tom čase mala obežná dráha Zeme okolo Slnka inú vzdialenosť. Ročné obdobia sa pritom menia predovšetkým v dôsledku obehu Zeme okolo Slnka. Aj preto kedysi bývali veľmi dlhé a chladné jari, tuhé zimy a horúce letá.
Nevylúčila sa ani možnosť, že rondel mohol slúžiť aj ako objekt na určovanie kalendára, pretože v tom čase poznali aj kalendárne údaje. Predpokladá sa, že ľudia v ňom mohli sláviť sviatky či rituály, keď zapadalo Slnko alebo Mesiac. Medzi ďalšie rarity patrí, že vo vnútri rondelu sa medzi severným a východným vchodom našli pozostatky domu, v ktorom mohol sídliť duchovný, kňaz či náčelník. Ten bol údajne výborným matematikom a bol verný Mesiacu, Slnku a hviezdam.
„Nájdené pozostatky sa nachádzali vždy z mladšieho a mladšieho obdobia. V hroboch sa našla keramika a poniektorí obyvatelia boli pochovaní aj s kopijami,“ prezradil S. Vidlička. Napriek tomu je ale ťažké určiť, koľko osadníkov tu približne mohlo sídliť v mladšej dobe kamennej.
S archeologickým výskumom sa na území niekdajšieho bučianskeho rondelu začalo koncom sedemdesiatych rokov, a to v dobe, keď sa staval nadjazd na diaľnicu. Z kopca zvaného Kopanica brali hlinu na jeho výstavbu. Postupne, ako z neho odhŕňali ornica, našli aj nálezisko. S ním aj neolitickú sošku ženy zobrazujúcu rodičku a matku – bučiansku Venušu. Jej zväčšenina sa teraz nachádza na odpočívadle pri diaľnici neďaleko Bučian v Červeníku.
Pravdu povediac, rondel v Bučanoch by ste dnes hľadali len márne. Nielen, že nie je fotograficky zaujímavým objektom, ale v podstate vôbec neexistuje. Po tom, čo výskum skončil, sa pokračovalo v zemných prácach a hlina skončila na diaľnici na stavbe spomínaného nadjazdu. Podľa S. Vidličku je to obrovská škoda. Nielen pre dedinu, ale aj pre históriu. Na rozdiel od zahraničia nie je na tomto území žiadna tabuľa, ktorá by návštevníka informovala o tom, že tu kedysi takáto veľká kruhová stavba stála. Pritom takéto rondely sa nachádzali aj v Ružindole, Horných Otrokovciach, Kľačanoch či Žlkovciach. J. Pavúk ešte dodal, že „napríklad rondel v Žlkovciach nemal priekopy a dokázalo sa, že bol šesťkrát prestavaný a vždy tam stál nový dom“.
S. Vidlička sa bol pozrieť na podobnom mieste v Rakúsku. „Tam to funguje asi tak, že majitelia pôdy, na ktorej sa takéto nálezisko našlo, dostávajú dotáciu, aby túto pôdu nezúrodňovali. Nechávajú ju v pôvodnom stave a maximálne ju osievajú len kvetinami v tvare kruhov. Pri každej kruhovej stavbe je umiestnená aj tabuľa, aby sa všetci mohli dozvedieť, čo sa na území vykopalo a ako ten kruh vyzerá,“ povedal. Tiež je tam postavená vyhliadková veža, aby sa na niekdajšiu kruhovú stavbu dalo pozrieť z výšky. Podľa S. Vidličku „je to úžasný pohľad, hlavne keď je to miesto vysiate kvetmi a každý kruh je inej farby.“
Petra Nagyová Foto: archív
